Račianske výtržnosti 1

             Tak sme si s Račanom chatovali, o čom je lepšie písať, či o dobrých skutkoch, či o zlobe. No čo sa dá napísať o dobrom skutku? Ako sa to stalo, komu to pomohlo a  pri troche šťastia o tom natočia film, ktorý bude iste stratový. Dobré skutky nás bavia len vtedy, ak sme ich priamym účastníkom, ale taká zloba...

            Nie nadarmo sa vraví: Najlepšia radosť je škodoradosť. A omladina sa navystrája jedna radosť! Alebo aj viac. Mládež a deti ešte nemajú vyvinutý zmysel pre zodpovednosť, teda aspoň v čase môjho detstva sa nám rozvíjala veľmi pomaly. Asi bola na to nad Račou malá ozónová diera. Nerobili  sme zlobu s cieľom niekomu ublížiť. Jednoducho to na nás tak prišlo a keď máš k tomu parťáka, v mojom prípade parťáčku, tak je dielo hotové:

Striptíz, strašidlá a Eva

Skončila som prvú triedu, keď sme sa nasťahovali na sídlisko do Rače. Pred domom sedávalo dievčisko, opálené ako cigánča, bez škrupulí v nohavičkách a jej hnedé oči sľubovali nevídanú fantáziu a s ňou spojené problémy...

A čo oči sľubovali, to Eva, zvaná Medula, splnila do bodky. Jeden z prvých uletených nápadov bol, že keď vyrastieme, zdrhneme do Francúzska, budeme bývať v Paríži a živiť sa budeme striptízom. Ja som dievčisku pritakala, teda, a následne sme nacvičovali ladné pohyby tanečníc z Moulin Rouge. Naše anorektické telíčka sa zmietali pri taktoch Boney M, čaptavo a s rozpakmi odhadzujúc vyťahané tričká a tepláky...

Pri pohľade na chýbajúce správne krivky sme tréningy odložili na čas neurčitý. Pochovaný naveky.

Ďalší zo skvelých nápadov bolo chodiť poobede do základky strašiť upratovačky. Tetušky s kýblikmi a šatkami na hlavách sa veľmi srdili na "nevychovaných parchantov", čo na nich spoza rohov chodieb vykrikovali hrozivé "Húúúú". Jedného dňa na nás urobili hromadný pohon a behali s metlami (k tomu obrazu sa radšej nevyjadrujem..) s cieľom vylátať nás a odvliecť k riaditeľke. V momente, keď nám hrozilo, že nás už-už chytia, Evu nenapadlo nič lepšie, ako vliezť do jednej zo skríň na chodbe. Privreli sme za sebou dvierka a nevedeli sme utíšiť svoje detské hihi a haha. Ako sme sa v skrini mleli a vrteli, labilná skriňa z drevotriesky s DKP sa prevrátila aj s obsahom rovno na dvere... Ocitli sme sa v pasci. Zlaté tety upratovačky nás oslobodili so slovami: "Chúďatká dievčatká, to ich sem určite zavreli tí parchanti... Odvtedy sme ich strašiť prestali...

Niekedy rozmýšľam, po kom tá moja omladina je. Teraz je to jasné...

Bicykle, motorky a Eva

Posadiť Evu na čokoľvek, čo ide rýchlejšie ako ona, je dosť nebezpečné...

Hore v Rači bol novinový stánok a ja som tak cupkala mamke kúpiť Slovenku, základnú literatúru žien tých čias. Cestou dolu kopcom ma zastavila Medula. S ohníčkami v očiach otázka: "Nechceš sa zviesť?" Tušila som, že to nebude obyčajná jazda. Šuchla som sa za ňu na bicykel a ona sa spustila, vyložiac si nohy hore na riadidlá, vietor nám svišťal okolo uší, cesty našťastie boli v tých rokoch prázdne. Odbočku samozrejme prešvihla, tak bolo na čase jazdu ukončiť. namierila si to rovno do dreveného plotu, popred ktorým namáhavo kráčala ženička s kabelami. Tá v hrôze tašky pustila a my sme precitli obe zavesené na plote za ruky. Pozriem vedľa, Eva visí, pýtam sa: "Si celá?" "Asi.." "Tak sa pustime", navrhla som a obe sme zoskočili, neporušené a v celku. Len o bicykli sa to povedať nedalo... čo už..

K pätnástim narodeninám dostala motorku. A čo by to bolo za kamarátku, keby ma nepozvala na jazdu. Načesali sme si po dva obrovské copy, na sebe tričenká a kraťasky a hor sa na jazdu smrti. "Keď pôjdeme okolo kasární, ty mávaj!", prikázala mi tentokrát. Tak som pri Vajnorských kasárňach mávala. Pre istotu oboma rukami. Eva pridala na plynovom pedáli, skúter si švihol a ja som si švihla tiež. Na zem. Eva upaľovala ďalej a ja som zostala sedieť na boľavom zadku. Vojaci sa mohli aj urehotať k smrti. Odvtedy už nemávam vojakom...