Červené lodičky
Sediac vo svojom masážnom kresle v kancelárii som si spomenul na včerajší večer, keď mi so slávou odovzdávali šek na ďalších pár miliónov eur a tie najžiadostivejšie krásky, také povoľné a ochotné urobiť čokoľvek preto, aby boli mojimi favoritkami, ma prenasledovali na každom kroku. Nešetrili chválou na môj úspech, môj šarm, aj keď viem, že im skôr imponujú moje majetky. Mimovoľne som sa poškrabal po prirodzení, ktoré sa pri spomienke na búrlivé vyčíňanie s dvomi dámami vo vírivke zdulo.
No čo. Mám 33 rokov, žena ma opustila pre doktora, ktorý má vraj pre ňu viacej času. Tak nech si s doktorkom živorí, ja mám teraz času habadej a o peniazoch ani nehovorím.
Len jedno mi chýba, kvalifikovaná asistentka. Nie sekretárka, ale asistentka. Reprezentatívna asistentka.
Z myšlienok ma vytrhol nepríjemný cengot telefónu.
„Tu Vierka, pán Bukovič, je tu nová uchádzačka o miesto asistentky.“, sucho mi oznámila.
„Vek, vzdelanie, vzhľad?“, položil som jej tri dôležité otázky.
„No, vzdelanie bakalárske na ekonomickej, vek vraj 21 a vzhľad... to sa nedá popísať...“, koktala ako človek, ktorý sa náhle nevie vyjadriť slovami. „To treba vidieť, je taká INÁ!“.
To iná tak zdôraznila, že som spozornel. Dobre vedela, čo potrebujem, aké mám nároky a viem, že by si nedovolila ma obťažovať pre nič.
„Tak s ňou dohodnite stretnutie a mne prineste obed z jedálne, dnes nemám partnera na obed.“ Človek v mojom postavení si nemôže dovoliť ísť sám na obed do jedálne a dnes ani nemám veľmi náladu, moja tvár nesie stopy únavy po včerajšku.
„Ale ona je tu a... jednoducho ju musíte prijať!“, povedala mi Vierka do slúchadla a skoro som vyskočil od jedu nad toľkou drzosťou. Ale potom som si uvedomil, že na pani Vieru bolo vždy spoľahnutie a určite vie, o čom hovorí.
„Tak nech vojde.“
„Slečna Koľajová, pane!“
Spoza Vierky vstúpila do miestnosti neuveriteľne pôvabná noha v tých najvyšších opätkoch červených lodičiek, aké môže vôbec žena zniesť. Chôdza bola pevná, ako chôdza dobre ozbrojenej bojovníčky z Hollywoodskej produkcie. Zdvihol som zrak vyššie. Myslím, že moja póza zaneprázdneného a veľmi dôležitého muža padla zároveň aj s mojou sánkou. Vyzeral som ako idiot.
Boli to stotiny sekundy, kým som si usporiadal v hlave pokoj, vďaka bohu za disciplínu a keď mi podala chladnú ruku s pevným stiskom, bližšie som si prezrel jej tvár. Pleť mala bledú a ani sa nesnažila bledosť zakrývať make-upom. Dlhé čierne vlasy mala zapletené do vrkoča, ktorý mala prehodený cez plece, jednoduchú čiernu blúzku a sukňu. Celá bola jedným slovom dokonalá!
„Nech sa páči, sadnite si, slečna Koľajová. Dáte si niečo? Kávu, minerálku?“
„Nie, ďakujem za láskavosť.“, povedala hlasom, ktorý len podčiarkol celý jej zjav. V mysli som si predstavoval, ako ma tá bytosť sprevádza na rokovaniach a ako sa mojim obchodným partnerom trasú kolená.
„Na úvod vás poprosím, aby ste mi povedala, čo približne viete o mojej práci a o produkte, ktorý som so svojím tímom vyvinul.“
„Na mikroprocesore s čipom ste začali pracovať ešte počas vysokoškolských štúdií. Inšpiroval vás k tomu váš vlastný syn, ktorý, ako aj iné deti dnešnej doby, bol úplne neovládateľný, hyperaktívny a ťažko vychovávateľný. Je to generácia indigových detí, ktoré sa začali rodiť koncom dvadsiateho storočia, vtedy boli zriedkavé, dnes už je takýchto detí väčšina. Vami vyvinutý mikroprocesor a mikročip vytvárajú spolu akúsi ovládačku na zmiernenie ich nekontrolovateľného správania, vďaka čomu ste zachránili duševné zdravie rodičom, učiteľom a možno aj celému svetu dospelých. Detaily presne nepoznám, nakoľko nie som elektronička, ale napriek titulu len bakalár viem byť vašou spoľahlivou pravou rukou,“ vysypala zo seba bez zaváhania, presne ako človek, ktorý vie, čo chce a do čoho ide. Ani pritom nemrkla.
„To som rád, že viete, čím sa zaoberám. Momentálne od nás odkupujú tento produkt najväčší výrobcovia z celého sveta, ovládate aspoň angličtinu na takej úrovni, že by ste ma v prípade potreby zastupovali?“
„Viem anglicky dokonale, ovládam ako britskú, tak aj americkú angličtinu, francúzštinu a momentálne sa venujem japončine už druhý rok, takže aj tam si trúfam komunikovať.“, týmto len potvrdila, ako je pre mňa dôležitá.
„Slečna Koľajová, akú máte predstavu o plate na pozícii asistentky?“
„Chcem 3000 eur mesačne, plus firemné vozidlo, plus diéty na cestách a drobné výdaje s tým spojené!“
Mrcha! Vedela, čo chce a vedela, že to aj dostane!
„No, trošku ste ma zaskočila, ale asi nemám na výber...“
„Nie, nemáte.“, prvýkrát sa usmiala a prvýkrát vyzerala ako jemné dievčatko.
„Zajtra ráno tu budete o siedmej, zmluva bude nachystaná a začneme pracovať. Ja prichádzam okolo ôsmej, dovtedy vám sekretárka vysvetlí chod kancelárie. Zatiaľ do videnia!“, musel som ju už prepustiť, lebo som vyhladol a hoci by som najradšej s ňou išiel rovno na obed, vedel som, že to nie je možné.
Tá éterická bytosť elegantne vstala, podala mi opäť chladnú ruku a ja som sa mlčky díval, ako neskutočne pôvabne odchádza na tých svojich červených topánkach.
Tých červených topánok mala neúrekom. Vlastne mala len červené topánky. Nie je možné, aby niekto vydržal v priemere 9-10 hodín denne v bežných lodičkách a nie to ešte v týchto. Drevené nohy určite nemala, to by som poznal. Asi ich má iba bez citu. Bezcitné nohy, hm.
Učila sa rýchlo, nič jej nikto nemusel opakovať dvakrát, aj mená ľudí vo firme si dokázala zapamätať na prvýkrát. Asi má v hlave kalkulačku. Súkromným rozhovorom sme sa obaja vyhýbali. Kamkoľvek ma sprevádzala, spoločnosť zmĺkla, či už vo firemnej jedálni alebo na obchodných jednaniach.
Moje bankové konto sa začalo plniť, len erotické sny so slečnou Koľajnou, teraz jej už hovorím Zoja, sú také vzdialené, ako hviezdy na nebi.
Aby si mohli Indigo 1, ako sa nazýva môj mikroprocesor, dovoliť kúpiť aj sociálne slabší, štát uvoľnil dotácie, lebo si dobre uvedomili, že tieto deti by časom túto planétu svojou divokou povahou úplne zničili. Na jednej strane boli deti divoké a nespútané, ako príroda sama, ale na druhej oplývali nadmerne vysokým IQ, každé malo na niečo talent. Ak sa budú rodiť už len indigové deti, asi zomrú hladom, lebo nebude robotníckej triedy, zanikne poľnohospodárstvo, drevárska výroba, jednoducho všetko, kde treba manuálne pracovať. Vďaka Indigo 1 sa toho nemusíme báť. V krajoch, kde bývali jednoduchší ľudia, skôr robotníci, sa implantovali deťom čipy s programom na robotnícke profesie a s náboženskou pokorou, aby sa zachovala každá profesia a rovnováha v spoločnosti.
Na Zoju bolo spoľahnutie, aj keď ma skolila chrípka a nemohol som sa zúčastniť dôležitého jednania s Holanďanmi, týždeň som doma ležal a celá myseľ sa sústredila na plán, ako spraviť z nej viac, ako len asistentku. Teda, viete, ako to myslím. Ako vhodná príležitosť sa mi zdalo pozvanie do Tokia. Teraz alebo nikdy.
Po dlhom lete súkromným a luxusným lietadlom, som zostupoval po schodíkoch na pôdu Japonska, verne sledovaný svojou pravou rukou v červených lodičkách. Malí, úslužní japončíci z nej nespúšťali udivené pohľady.
Ubytovali nás v jednom z najlepších hotelov, apartmány spolu susedili. Už som si zvykol, že moja asistentka odmietala bývať v obyčajnej izbe. Prvý večer sa niesol v duchu priateľského posedenia na recepcii, konanej na moju počesť.
Ďaľší robila Zoja prednášku v kongresovej sále hotela. Tentokrát som jej robil asistenta ja, nakoľko dvojhodinovú prednášku robila v japončine. Nik nemal námietku ani proti premrštenej cene. Na záver tohto informatívneho školenia zaznel obrovský aplauz, všetci vstali a ukláňali sa nám.
Večera pred odchodom patrila len nám dvom. Vymieňali sme si dojmy, pohľady a aj letmé dotyky. Jej chladná dlaň bola tak príjemná. Moja hlava bola plná erotických predstáv a sladkého saké. Ruka v ruke sme spolu vošli do môjho apartmánu. Rovno ma viedla ku obrovskému lôžku. Švihla ma na posteľ a vycerila svoje očné zuby. Tým sa mnohé vysvetľovalo. Tá výdrž, ten chlad. Nebál som sa. Naopak, ešte viac ma to vzrušilo. Zahryzla sa mi do jamky, kde sa snúbi krk s hrudníkom a kde pulzovala moja tepna. Bolo to príjemné.
Zobudil som sa ráno na zemi. Nevadilo mi to. Len som sa prihlúplo usmieval na tú krásnu bytosť na posteli. Vedel som, že nemôžem k nej. Som jej sluha, jej otrok, ktorý je rád, že môže spávať pri jej nohách. Prikázala mi priniesť raňajky. Rád ju obsluhujem. A kým popíjala kávu v posteli, ja som pripravoval zmluvu k podpisu. Celý čas som dával pozor na podivnú ovládačku s nejakým mikroprocesorom, ktorá bola pre ňu veľmi dôležitá. Celú firmu aj s bankovým účtom prevádzam na ňu. Prišiel advokát, pred ktorým som všetko podpísal, opečiatkoval a s vďakou, že odo mňa s takou láskou prijala tento dar, som jej pobozkal nohu v červenej lodičke.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára