Dráca - Démoni z hôr, 10. kapitola

 Ráno som sa súkala do jedného z korzetov od Marcely a nevedela som, kam ukryť zbraň. Bola síce praktická a maličká, ale aj tak sa ukrývala ťažko. Tomáš ma zamyslene pozoroval s dvomi šálkami kávy v rukách.

„Vyzeráš nádherne, Vierka, až veľmi! Nebolo by ale vhodnejšie obliecť pod to brnenie nejaké tričko? A keby bolo tričko dlhšie ako korzet, mohla by si si ju zastrčiť do nohavíc vzadu a držala by tam pevne.“, navrhol mi a ja som hodila skúmavý pohľad do zrkadla. Odhalené ramená, z čoho jedno s obväzom a dekolt boli skutočne dosť odvážne aj na takú školu, kam chodím ja. Rozopla som to, vykutrala zo skrine bielu blúzku s dlhým rukávom a Tomáš mi pomohol do korzetu, aby držal tam, kde má. Odistenú pištoľku som si zasunula vzadu a postudila ma. Dlhá blúzka všetko ukryla. Mama s babkou zhodnotili, že môže byť a niekto zazvonil. V slúchadle sa ozval ujo Karol.

Vbehol dnu celý rozhorčený.

„Volali mi Zasvätení. Vraj v lese bolo nájdené obrovské zviera podobné diviakovi, ale obrovské! Údajne sa až podobá na nosorožca, taký je mohutný! A niečo ho zabilo! Má na tele stopy po uhryznutí tiež neznámym tvorom!“... chcel pokračovať, ale ja som mu skočila do reči:

„To bol Zafír. Včera.“

Všetci sa na mňa spýtavo pozreli.

„No, keď sme boli za ním, náhle musel ísť a potom som to cítila. Bála som sa to povedať, nevedela som, koho zabil. Teraz je to už jasné. Tak asi ten tvor nás ohrozoval a už bude pokoj.“, snažila som sa ich ukľudniť. Aj sama som tomu chcela veriť.

„To si mi zatajila.“, povedal vyčítavo Tomáš a mama s babkou sa k nemu pridali.

„Vierka!“, vyhŕklo z Karola obdivne, „vyzeráš nebezpečne!“

„Ďakujem.“, nahla som sa a dala som mu pusu na líce. Ujo si teatrálne chytil líce.

„Hneď mám krajší deň. Idem, dámy a pán, čakajú na mňa, idem si obzrieť to monštrum.“

„Počkajte!“, zadržala som ho a vbehla do izby. Zo zásuvky som vytiahla malý fotoaparát, našťastie bol nabitý a zbehla som dolu schodmi.

„Takto sa zapína, nemusíte robiť s ním nič, len stláčať spúšť, dobre? On si sám zaostruje, je výborný.“, podala som mu ho a ujo si ho vopchal do vrecka.

„Dám na to pozor, neboj sa.“, ubezpečil ma.

Ozbrojená a nebezpečná som zaparkovala pred školou. Marekova motorka sa tam blýskala ako čepeľ meča. Pritiahla som si tesnejšie bundu z čiernej kože a spolu s ostatnými vošla do školy.

„Počkaj!“, rázne mi zašepkal Marek v prítmí haly a pevne mi zovrel boľavú ruku.

„Au!“, snažila som sa mu vytrhnúť.

„Prepáč... to je tá boľavá? Vierka, to som nechcel. Ukáž, bolí to?“, zmenil tón hlasu na ten, ktorý som dôverne poznala. Primkol sa bližšie. Čakala som vlnu strachu, ale neprichádzala. Cítila som sa tak, ako vždy pri ňom. Bezpečne a v pohode.

„Pusti ma, Marek. Strašne si to posral.“, zavrčala som na neho. Prekvapene na mňa pozrel. Dávka náhlej vulgárnosti ho zmiatla spolu s mojim oblečením. Jeho oči prezrádzali prekvapenie a obdiv.

„Viem...“, vrčal. „Spravil som niečo nevysvetliteľné, prepáč. A asi som nebol jediný, však?“, kývol hlavou smerom ku mne.

„Nebol.“, potvrdila som a pobrala som sa na schodište. Vybehla som ho rýchlejšie ako on. Marek tušil, že som pripravená a v strehu a tak sa mi vyhýbal. Ďalšie dni sme prichádzali do kontaktu len výnimočne. Na môj nový korzet nepovedal nikto nič, len Marushka začala potom nosiť svoje. Síce neboli z kože, ale z nejakého lesklého textilu a stále chcela vedieť, kde som zohnala svoje.

Fotky príšery, ktoré urobil Karol ma vydesili. Vyzeralo to skutočne ako niečo medzi diviakom a nosorožcom alebo len obrovský diviak, ale nesmierne mohutný. Netvor. Aj kly mal nadrozmerné. Celý pôsobil ako zbraň. Aspoň podľa popisu uja Karola.

„Vieri, na tých fotkách to nie je až tak vidieť, ale bol nenormálne obrovský!“

„A čo ste s ním spravili?“

„Zatiaľ nič, nedokázali sme ho naložiť, budeme tam musieť dostať techniku, tak sme ho aspoň trochu zamaskovali.“

Tomáš by sa aj bol išiel pozrieť, ale ujo už bol unavený, tak sa poďakoval za kávu a fotoaparát a pobral sa domov, porozprávať zážitky aj Magde.

Tomášov otec mi vybral stehy z ramena, trošku to štípalo, ale dalo sa to prežiť.

„Výborne, je to čisté, bez zápalu, doma si to občas umy v repíku, lebo to bude z tých stehov podráždené. A do školy si to ešte obviaž, aby ti do toho niekto zbytočne nedrgal. Sprchovať to už môžeš. Statočné dievča si.“, utešoval ma. Na ramene mi svietila dlhá rovná červená jazva. Super.

Keď sa darí, tak sa darí! Ráno som zaspala, akosi sme nikto nepočuli budíček, bola som mrzutá, hnevala som sa na Tomáša, mamu aj babku, zabudla som si doma telefón, do školy som prišla neskoro a tak som dostala za trest po škole po vyučovaní nejakú prácu. Sprevádzala som návštevníkov našej školy, bola som nervózna a netrpezlivá. Mohla som síce Tomášovi zavolať od hocikoho, ale bola som taká namosúrená, že som to nespravila. Keď sa skončila moja služba, prebehla som na parkovisko už poriadne hladná. Do auta som stihla hodiť veci, keď sa z kríkov lesíka vynorili dvaja neznámy muži. Všetko vo mne zamrelo. Jeden, ten starší na mňa mieril pištoľou.

„Poďme mladá! Nebudeme tu na teba čakať večnosť, nasadaj do nášho auta!“, zavrčal na mňa. V mysli mi behalo tisíc možností a tisíc varovaní. Siahla som za chrbát a v sekunde som mala v ruke pištoľ. Cvaknutím som odistila poistku a namierila. Očividne ma neprišli zabiť, boli by to spravili hneď. Ten pohyb ich dostal do rozpakov a na moment ochromil. Nečakali, že budem ozbrojená a už vôbec nie to, že budem aj ochotná zbraň použiť. A ja som už bola tak nasrdená, že by v tej chvíli nebol pre mňa problém stlačiť spúšť.

„Páni, budeme tu na seba mieriť?“, spýtala som sa a snažila som sa udržať svoj hlas v pokojnej rovine. Zrejme sa mi to podarilo, keď sa obaja na seba pozreli veľmi prekvapene. Oblečení boli v dokonalých oblekoch, asi ako osobní strážcovia. Mladší bol taký klasický bezkrkáč s dôkladne vyholenou hlavou. Oči sa mu strácali v bravčovom ksichte. Starší pán bol iná trieda, vlasy popretkávané šedinami v klasickom pánskom strihu, z ucha mu trčalo slúchadlo od telefónu. V tom niečo v kríkoch zašuchotalo a na chlapov zaútočilo. Medové hady vlasov tancovali vo svetle zapadajúceho slnka. Marek sa na mužov vyrútil s obrovskou palicou a tí ani nestihli zareagovať. Obaja dostali poriadnu ranu do hlavy. Útočníkovi vypadla z ruky zbraň, ja som ju zdvihla a mierila som na ležiacich obidvoma pištoľami. Marek sa pohol , ale moja pravá paža namierila na neho. V tom sa po ceste obrovskou rýchlosťou rútilo mamine auto. Tomáš zaflekoval a vyskočil z auta. V rukách sa mu zaleskla zbraň.

„Čo tu ty robíš?“, zreval na Mareka, kým sa snažil očami zhodnotiť situáciu. Dvaja chlapi na zemi vyzerali skôr ako obete, než ako útočníci.

„Chránim ti ženu!“, odvrkol mu napodiv pokojný Marek a odhodil palicu. Otočil sa smerom ku kríkom, odkiaľ vyčaroval prilbu a batoh.

„My by sme to zvládli sami! Nikto ťa o nič neprosil!“, zakričala som na neho. Neotočil sa. Sadol na stroj, ktorý vzápätí zavrčal, dobre mu pridal, aby nepočul nič a pomaly odštartoval.

Tomáš ma objal.

„Čo s nimi?“, spýtal sa a pohľad uprel na mužov. „Čo sa vlastne stalo?“

„Chceli ma odviezť preč, tak sme na seba chvíľu mierili a potom Marek vybehol a ovalil ich po hlave.“

Tomáš sa zohol nad tým mladším.

„Kto si, a kam si chcel odviezť Vierku?!“

„Do riti, mladý!“, zavrčal drzo, v očiach mal odhodlanie nepovedať nič z toho, čo sme chceli vedieť. Tom sa zohol a prehľadal mu vrecká. Nemal v nich nič. Hrabol po druhom mužovi, ale ten vyskočil a Toma náhle udrel päsťou do tváre. Tomáš neváhal a ranu mu vrátil.

„Odbachnem ťa ako sviňu!“, zrevala som mieriac na neho revolverom. Zastal a díval sa na mňa tými svojimi hnusnými očami. Vedel, že som schopná to spraviť. Postavil sa aj mladý a začali cúvať. Nechali sme ich, nech nastúpia do svojho auta. Luxusný voz sa pomaly vzďaľoval.

„Si v poriadku, Vierka? Nechaj auto tu, ráno ťa priveziem.“, podotkol Tomáš a utrel si krvácajúci nos rukou. Vytiahla som z vrecka papierové obrúsky.

„Nie, idem svojim autom, oni sa teraz nevrátia. A Marek tam bol zbytočne, nechceli ma zabiť, bola by som to zvládla.“

:Ja viem.... ty si silná. Mňa to ale štve, mohlo ma napadnúť, že sa ťa budú snažiť uniesť. Asi by som ťa mal do školy voziť a chodiť pre teba.“

„Nie, nemôžme sa tak báť života, Tomáš, to by sme sa za chvíľu zbláznili. Tak ako mňa, tak isto môžu ísť teraz po tebe. Mňa si vybrali ako slabší článok, nemohli tušiť, že budem ozbrojená. Vždy budem chodiť so svojimi spolužiakmi, nič si nedovolia pred nimi, bolo by sa všetko prezradilo a prišli by o šancu dostať sa k drakovi.“

„Asi máš pravdu. Teraz bez zbrane ani smetie nepôjdeš vysypať.“

Domov sme sa dostali bezpečne. Mama s babkou mali strach. Doma nás čakal Karol. Hneď som vedela, že sa niečo zlé stalo. Ešte roztrasená z incidentu spred školy som sa začala chvieť viac. Nebála som sa o seba, bála som sa o všetkých. Sadla som si unavená na stoličku, Tomáš ku mne.

„Hovorte!“, vravím.

„Ujo Karol sem prišiel vystrašený. V lese na Červenom kríži našli dve roztrhané a rozožrané telá. Pravdepodobne bezdomovci, ktorí sa tam usídlili posledných pár dní. Zostal tam po nich roztrhaný stan a veci. Vraj sa to podľa policajtov mohlo stať dnes v noci.“, povedala babka vážnym hlasom.

„A čo my s tým máme spoločné?“, vyhŕkla som.

„Ide predsa o draka, je to mäsožravec.“, nesmelo sa ozval Karol.

„Ale nežerie ľudí, to predsa viete!“, začala som brániť Zafíra. So mnou sa začal hádať aj Tomáš a naša rozprava sa zmenila na neprehľadnú zmes hlasov a emócií.

„Stop, stop!!“, zjačala náhle mama. „Nebudeme vyvodzovať mylné dojmy, dobre? Nevieme o tom viac, ako si povedal, Karol, je jasné, že drak je len zviera, ale zatiaľ ho kŕmime my, nemal žiadny dôvod niekoho žrať, dobre vieš, že drakom ani ľudia nechutia, tak neviem, čo tu riešime!“, nadýchla sa.

„Ujo Karol, dobre viete, že by som to cítila!“, ohradila som sa a tým som považovala vec za vybavenú. „Už som mala tých stresov dnes dosť a vážne nemienim všetko, čo sa stane, prisudzovať drakovi!“

Pozrel sa na mňa prekvapene. Tomáš mu začal vysvetľovať, čo sa stalo pred školou a ja som odišla. Vybehla som hore schodmi, nech nikto nevidí tú záplavu sĺz bezmocnosti. Po chvíli nastalo v dome ticho. Hovor ustal, len Tomášove kroky rezonovali prázdnym domom.

„Odišli preč, si v poriadku?“

„Nie, nie som v poriadku!“, zakoktala som, „Do riti, do riti a ešte raz do riti!“, vybehlo zo mňa, ale neuľavilo sa mi.

„A čo mám povedať ja? Marek mal pravdu, chránil ťa namiesto mňa!“, zrúkol rozčúlený Tomi. „Si si istá, že by to dopadlo dobre, keby neprišiel? Bola by si schopná vystreliť, brániť sa? Vierka, to nie je také jednoduché!“

Mal pravdu, hrám sa na hrdinku, hrám sa... na čo sa tu vlastne hrám? Na akčnú bojovníčku?

„Preboha! Možno áno, možno nie, Tom...“, zašepkala som. „naložili by ma a odviezli ktovie kam. Nemám síl, som z toho unavená.“

„Aj ja, Vierka, ale každý človek má nejaké starosti a je unavený. Jednoducho sa musíme pozviechať a žiť ďalej, plniť si svoju úlohu na tomto svete.“

Objal ma. Jeho objatie je také upokojujúce. Príjemné.

Prebrala som sa, už bola tma, Tomáš sedel za počítačom. Strážil ma.

Marek sa mi v škole vyhýbal. Napokon ako vždy poslednou dobou, tak som mu aspoň poslala SMS. „Po vyučovaní ma počkaj na parkovisku.“

Bol tam. Jeho postava a vlasy sú tak originálne, že je dominantný všade. Sedel na motorke. Zavolala som Tomášovi, aby nešiel pre mňa až ku škole, že sa chcem rozprávať s Marekom osamote, hoci sa mu to nepáčilo.

Marek vytiahol papierovú tašku so značkou rýchleho občerstvenia.

„Dáš si kávu? Vzal som pre teba Latte.“, podával mi voňavý horúci nápoj. „Skončili sme trošku skôr, daj si aj muffinku, určite máš hlad.“

„Ďakujem. Ďakujem, že si na to myslel, ja už nemyslím na nič.“, nevedela som ako začať, tak sme mlčky sedeli v mojom aute, pili kávu a jedli zákusky. Marek si vytiahol cigarety.

„Môžem?“, spýtal sa. Prikývla som.

„Od kedy fajčíš, Marek?“

„Skús hádať, Vierka?“, dal mi protiotázku a ja som zrazu vedela odpoveď. Opäť sa rozhostilo ticho. Pozorovala som dym a Marekovu tvár. Nevyzeral ako maturant. Okolo očí mal predčasné vrásky, pery zovreté bez úsmevu. Takto by nemali vyzerať študenti. Takýto výraz mávajú ľudia po ťažkom živote.

„Vieš, ja som musel“, začal pomaly súkať vety zo seba. „Keď ťa otec vypátral, nevedel som, prečo to robí a prinútil ma ísť sem na školu, najprv som sa hneval, ale keď som bol s tebou, vedľa teba, Vierka, nedalo sa ťa nemilovať. Ty si strašne dobrý človiečik, také láskavé slniečko a ja som šípil, že otec nemá čestné úmysly. Až som objavil v jeho stole staré zvitky, ťažké bolo ich vylúštiť, ale prečítal som aspoň trochu. O drakoch, o Nesmrteľných a keď sa všetko zhodovalo s tebou, zvlášť po tom, ako si mi zachránila život po havárii, som ako blbec prvej triedy zatúžil po nesmrteľnosti. Ako každý človek, aj ja sa bojím smrti a kto tvrdí, že nie, klame! Mne sa tak veľmi chcelo žiť a ty si mi dala život. Neviem, čo som si myslel, že keby som zabil draka a stal sa nesmrteľným....“, potiahol si z cigarety a vyfúkol dym von oknom. Nedíval sa na mňa.

„Tak som ho začal sledovať. Aj teba. Ako sa staráš o draka, ako sa vie meniť v prostredí, až je takmer neviditeľný. Možno, keby si sa rozišla s Tomášom a milovala mňa, nenapadlo by ma draka zabíjať, ale vedel som, že ten tvoj Tomáš tu je a že ja nemám šancu. Sledoval som otca, ako si zháňal tú sieť, ako ju každý deň chystal a čakal na draka, ja som čakal pripravený ho predbehnúť. Aj by sa mi to bolo podarilo, keby neprišiel....

Všetko bolo tak, ako to malo byť, Vierka, už ti neublíži, ani drakovi, ja som slobodný, nemusím poslúchať jeho rozkazy.. Na jednej strane ma to ťaží ako nočná mora, na druhej strane som túto zem zbavil jedného špekulanta a zlodeja. Prečo mám toľko peňazí? Kde sa dalo podvádzal, kradol vo veľkom. Vieš si predstaviť, čo by robil, keby sa stal nesmrteľným? Na ničom by mu nezáležalo, zabíjal by, ničil ľudí, ich prácu, majetky. Viem, neospravedlňuje ma to a v živote budem musieť robiť veľa dobrého, aby som si zaslúžil svoje schody do neba. Teraz si mojou prioritou ty, tvoj drak, Tomáš, tvoja rodina. Môžeš mi nadávať, odháňať ma, ale vždy tu budem pre teba...“, odmlčal sa. Nevedela som, čo na to povedať. Skúmala som jeho oči, čo sa za nimi skrýva, ale pevne mi vracal pohľad a ja som vedela, že neklame.

„Verím ti“, zašepkala som a Marekovi očividne odľahlo.

„Idem, ďakujem, že si si ma vypočula“, rozlúčil sa a jeho dlhá postava sa vysúkala z môjho auta. Počkal, kým naštartujem a v bezpečí sa mu stratím z dohľadu.

Dolu, na konci ulice ma čakal Tom v maminom aute a sprevádzal ma domov. Ja som si uvedomila, že už nebude musieť takto obmedzovať mamu a svoj čas, aj tak sa mu pomaly začne škola a bude sa musieť venovať svojmu štúdiu. Tisíce myšlienok mi behalo hlavou, kým som prišla domov a Tomáš bol celý čas bezpečne za mnou. Už som sa nebála. Marek je v poriadku, nakoľko sa dá byť v poriadku po tom, čo si sám popravil otca. Teraz už viem, že musel...ale aj tak ho to neospravedlňuje. Mohol tomu zabrániť, ale hlavu mal zatemnenú ako človek, ktorý vykráda pyramídu plnú zlata. Nemylí na to, že ho to môže zabiť, zmrzačiť, zničiť. Telo uzdravíš rýchlejšie ako dušu. A sú veci, ktoré v duši nezahojíš nikdy. Len ich môžeš pochovať do najhlbšieho kúta. Ale mozog nemá kút. Tak budú vždy na teba vyskakovať, hlavne, keď to najmenej čakáš.

„Dobre, Vierka, keď si myslíš, že si v bezpečí, nebudem pre teba chodiť, ale to neznamená, že budem s Marekom kamarát.“, uzavrel túto novú situáciu Tom a mama s ním súhlasila. Mala som veľa učenia a už som sa k tomu nechcela vracať. V škole nás od začiatku septembra strašia s maturitami, ale mne to po posledných udalostiach pripadá smiešne. Je mi jedno, či zmaturujem s odretými ušami alebo so samými jednotkami na oštemplovanom papieri. To zo mňa lepšieho človeka nespraví, ani mi nezabezpečí lepšiu budúcnosť. Teraz som mala na starosti prežiť v bezpečí a v zdraví.

Počasie sa vykryštalizovalo do nádherného jesenného farebného habitu, z vinohradov usilovne zvážali trsy napučaného hrozna, vínne mušky boli všade a Rača sa pustila do upratovacích prác k Vinobraniu, miestnych osláv vína, burčiaku a konca leta. Mám celkom rada ten bujarý víkend, keď sa doma nevarí, napchávame sa v stánkoch cigánskou pečienkou, husacími lokšami, popíjajúc mútny burčiak statočne osladený cukrom. Ujo Karol nám vždy zvykne priniesť ten pravý, nepančovaný a vravieva, že človek by mal každú jeseň vypiť sedem litrov burčiaku, aby sa mu vyčistila a vymenila krv. Je to síce podľa mňa blbosť, jediné, čo sa prečistí, sú črevá, ale vždy mu na to prikyvujem, že áno, ale ešte sa nám nikomu nepodarilo také množstvo v sezóne do seba dostať. Podľa mňa sa to ani nedá, lebo už po pár pohároch si pripadám presladená, zároveň prekyselená a viem, že po ďaľšom by mi už prišlo zle. Ale postretáme mnoho známych, s ktorými sme sa dlho nevideli, v dave ľudí sa stratím a budem v bezpečí, takže sme sa doma tešili, že si tento víkend užijeme veselia a aspoň na chvíľu prídeme na iné myšlienky.

V piatok sme vyviezli do lesa rozporcovanú celú kravu s pomocou uja Karola, u Jozefa sme si dali kávu a Zafír nás poctil svojou priazňou. Nakoľko neodišiel ani po tom, čo zabil to obrovské zviera, bolo mi jasné, že sa nič nekončí a príbeh stále pokračuje. Bol ešte väčší, ako som ho videla naposledy. Pokojne by ma zdrapol do tlamy a na mieste prepolil. Ale on to nespraví, my sme jeho rodina. Je príjemné, cítiť sa v bezpečí pri takom tvorovi, ako je drak. Výnimočnom a nádhernom, tajomnom a fantastickom. Niekedy som aj mala po zobudení pocit, že sa mi všetko iba snívalo, ale keď ho teraz vidím, viem, že všetko je skutočnosť a že neľutujem nič z toho, čo sa stalo, pretože zažívam niečo tak výnimočné a úžasné, že sa to ani nedá popísať. Snáď len jedno slovo by sa dalo. Dokonalosť.

Večer sme vyšli do ulíc, kde sa z prvých stánkov šírila vôňa spomínaných dobrôt, staré ľudovky hučali z reproduktorov. Večer bol príjemný, už nebola taká zima, tmavá a jasná obloha bola posiata hviezdami a polmesiacom ako z rozprávky. Čo viac som si mohla želať. Túlili sme sa s Tomášom k sebe, útroby sa nám rozohriali Karolovým burčiakom, ktorý nám mútil hlavu spoločne s hormónami. Bez slov sme sa vyparili do prázdneho domu, kde sme sa milovali ako o život.