Dráca - Démoni z hôr, 2. kapitola

Kamarátka Diana je môj tieň, moja pravá ruka už od detstva. Milión krát sme sa pohádali na život a na smrť. A rovnaký bol aj počet našich zmierení. Diana chodí na gymnázium, je vyššia ako ja, mne sa zdá aj krajšia ako ja. Je to kočka, za ktorou sa muži radi obzrú. Ja som pri nej ako malé škaredé káčatko. Občas si privyrába ako modelka. Profesionálne sa tomu nemôže venovať, lebo jej to mama nedovolí. Aj keď je už prakticky dospelá, rešpektuje ich rozhodnutie a dôveruje ich životným skúsenostiam. Teda, musí. A má frajera

. Nehodia sa k sebe, ale Diana nevie byť sama. Peter je vysokoškolák, študuje medicínu a pochádza z veľmi významnej rodiny. Je tak trochu horenos a je nesmierne ješitný. Nedajbože, aby bol v spoločnosti krajší a významnejší chlap! To potom bude na seba neustále upozorňovať. Za každú cenu musí byť stredobodom pozornosti. Dia sa na tieto jeho úchylky pozerá s nadhľadom a on môže byť rád, že to s ním vydrží. Myslím, že nie sú do seba zamilovaní. Jednoducho on je s ňou, lebo je atraktívna kráska a ona s ním preto, aby nebola sama. Ale ho len tak ľahko neopustí. Bolo by jej ho ľúto, keby to s ním žiadna nevydržala. Navonok pôsobia ako nádherný pár. Aj ich spolu rada fotím, ale chýba mi ten lesk v očiach, čo majú zamilovaní. Potom by boli fotky dokonalé. Takto pôsobia ako z módnych časopisov.

Dianin brat, Miloško, je prvák na gymnáziu, kde chodí aj ona. Niekedy neviem, či mi je lepšie ako jedináčikovi, ale sú okamihy, keď jej ho závidím... Je tiež vysoký a modrooký ako ona, fešáčisko na pohľadanie a večne chodí za mnou ako kuriatko za materou. Lásku mi vyznáva tak raz do týždňa. Je to také milé dieťa, ale nič viac.

Dnes je piatok a ich otec mi prisľúbil, že si pôjde prezrieť auto od Polákovcov. Je to síce rachotina, ale dlho stála v garáži, prakticky celý život. Starý ujo Polák už poriadne nevidí a teta Magda nikdy nevedela šoférovať. Cena bola prijateľná, aj keď mi mama musela priložiť. Konečne osemnásť a ja môžem šoférovať vlastné auto!

Prvý sa vovalil do dverí Miloško. Za ním Diana s otcom a počkali, kým sa oblečiem. U Polákovcov bola nálada pod psa.

„Ako teraz budem tie nákupy vláčiť v rukách?!“, lamentovala Magda.

„Veď som kúpil ten vozík na kolieskach.“, oponoval jej pán Polák.

„To som taká stará babka, že budem chodiť ako invalid?“

„Keby si si bola urobila vodičák, mohla si jazdiť ty!“, nahneval sa ujo Karol a so slzami odišiel do garáže.

Kráčali sme za ním ako na pohrebe. Celkom som to chápala, cítil sa v tej chvíli zbytočný, starý a unavený...

„Ujo Karol,“ šepla som, „budeme chodiť na veľké nákupy spolu, dobre?“, a spiklenecky som na neho žmurkla. Pohladil ma po vlasoch svojou otcovskou láskavou rukou. Snažil sa chlapsky zadržiavať slzy, ale veľmi sa mu to nedarilo.

Dianin otec, starší originál Miloška mi auto schválil a starý Polák mi dal zľavu , čo tetu Magdu rozzúrilo do nepríčetnosti. To už som sedela vo fordíku a prchala preč. V pondelok ho pôjdeme prepísať. Najprv som išla do obchodu, niečo dokúpiť.

Fordík mal asi skackavý benzín, lebo domov som neprišla, ale doskackala. Mama s babkou sa zvíjali smiechom pre domom.

„Ani nevystupuj!“, zavelila mama. „Ideme pre tovar!“

„Ja? Veď tam ani netrafím!“, oponovala som, ale márne. Babka si sadla vedľa mňa, obe sa poctivo uviazali, chytili sa oboma rukami hore držiaka a babina s akože hrôzou v očiach zašepkala: „Môžeš...“ No na zabitie ženské....

Celý víkend ma zamestnávali šoférovaním, až som ich podozrievala, že ma drilujú na bratislavské plné cesty a ranné zápchy. A robili dobre. V pondelok mi už auto neskackalo a keď som hrdo zaparkovala pred školou, dovalili sa za mnou všetci priatelia. Prepis musím odložiť, najprv vybavím poistku. Marek zakýval dredmi a pozýval ma na večeru. S vďakou som odmietla.

Cestou zo školy som si uvedomila, že už nejdem električkou, a že nestretnem Okatého. Ako mantru som si opakovala: „Nájdi si ma“.Ale darmo som sa trápila. Stál pred naším domom, v rukách mal čokoládu a mne to auto začalo opäť poskakovať až kým pred ním úplne neskapalo.

„Vieš, to som tak naschvál frajersky zaparkovala...“, snažila som sa ho presvedčiť. Podal mi čokoládku.

„Za to nádherné parkovanie.“, usmial sa a ja som mala chuť na bozk. Teda, dievčatá by mali byť zdržanlivejšie, než chlapci, ja to mám asi pomýlené...

„Zabudol som si vypýtať telefónne číslo, ani tvoje meno neviem, išla by si na malú prechádzku, ale môže byť aj väčšia.“

Prezula som sa z lodičiek do športovej obuvi.Vyhádzala som zo skrine všetky tričká, kým som našla čevrené a jarnú bundu, ktorá sa vôbec nehodila na vychádzku, ale bola parádna! Chalanisko trpezlivo čakal vonku pred bránkou. Až teraz som si všimla uviazaného psíka. Pitbull s veľkými hnedými očami, ktoré sa usmievali rovnako ako aj papuľa. Hneď začal skákať od radosti a poolizoval mi ruky, keď som k nemu prišla.

„Atos, kľud!“, zavelil Okatý. Tak už viem, že havo je Atos, že Okatý je Tomáš, hovoria mu Tom. Tom Okatý. Atos veselo poskakoval okolo nás a ja som mala pocit, že sa poznáme sto rokov. Každý letmý dotyk, obtretie vo mne rozohrávalo partitúru túžby. Túžby a strachu zároveň. Takého vzrušujúceho strachu, keď ti stúpne adrenalín, asi ako pred skokom s padákom.

Tomáš končí gymnázium tento rok, hoci som si myslela, že je starší, je iba o rok. Podal si žiadosť na vysokú, na medicínu. Aj jeho otec je lekár, aj mama.

„Niežeby ma nútili, to nie, naši sú veľmi demokratickí. Medicínu som si vybral preto, že ma očarujú ich rozhovory doma pri večeri. Otec je gynekológ, nesmej sa...“, podotkol Tom.

„Ja sa nesmejem“, oponujem, „ náhodou je to obdivuhodné!“

„Ja som zabudol, že tebe môžem veriť. Zväčša je to všetkým smiešne a mávajú dosť nemiestne poznámky.“

„Blbé poznámky, ale keď potrebujú pomoc, potom otočia, však?“

„To hej, potom sú to iné vcírky.“, doplnil Okatý.

„A mama?“, spýtala som sa.

„Mama je na internom oddelení.“

Ďalších pár minút som si nechala vysvetliť, čo interná medicína zahŕňa a že Tom má predstavu o kariére chirurga. Pri pohľade na jeho ruky mi bolo jasné, že je na túto prácu ako stvorený. Atos zatiaľ veselo pobehoval okolo nás po Račianskych vinohradoch. Jarné slnko sa snažilo zohriať zem, zobudiť ospalú prírodu.

„Uf, a máme problém.“, upozornil ma Tom a prudko ma stiahol k sebe. Zľakla som sa, a pevne som sa ho chytila. Až potom som zbadala, že Atos prebehol po mieste, kde som bola predtým, v papuli mal obrovskú palicu a ledva sme mu stihli uskočiť. Divo sa hnal aj s úlovkom dopredu a šťastne vrtel chvostom. Zdalo sa mi, že ma Tomáš drží dlhšie, ako treba, ale bolo to príjemné. Po chvíli som sa v rozpakoch vyslobodila. Tom sa usmial a kráčali sme ďalej. Občas sme museli uhnúť psíkovej paličke.

„Dosť bolo o mne, teraz si na rade ty!“, vyzval ma takmer s príkazom v hlase a oči mu zasvietili modrou oblohou.

„Takže mama aj s babkou prevádzkujú vlastnú predajňu. Mama chcela byť architektkou, ale narodila som sa jej ja a zostala na to sama. Babička jej síce veľmi pomáhala, aj dedo, toho si pamätám. O otcovi mama nechce hovoriť, ani babina. Dedko zomrel pomerne mladý na infarkt. Teraz sa boríme samé. Mama chce aby som študovala ďalej, architektúra aj mňa láka, len netuším, či budem mať možnosť sa tam dostať. Skúsim si podať aj na úžitkový dizajn, aj na stavebnú fakultu. Snáď sa niečo zadarí.“, odmlčala som sa.

Tom vytiahol z vrecka zopár piškótov a privolal Atosa. Ten hneď pustil palicu a sadol si pred nás s túžobným pohľad na obľúbenú maškrtu. Zazvonil mi telefón.

„To je Dia.“, pošepla som.

„Ahoj, Dia. Som na prechádzke.“

„S Okatým?“, vyzvedala.

„Áno, s jedným kamarátom a jeho psíkom.“

„Tak ti zavolám neskôr alebo zavolaj mi hneď, ako prídeš domov! Jasné?“

„Rozkaz, pani vedúca.“ Zasmiala som sa a otočila som sa na Toma: „Je na teba zvedavá.“

„Ani sa jej nečudujem.“, povedal a s neuveriteľným šarmom si prehrabol vlasy. Pochopila som ten vtip a rozosmiala som sa.

„Krásne sa smeješ.“, pošepol a díval sa mi rovno do očí.

„Teraz je správny čas na bozk.“, prebehlo mi mysľou. Na okolí nebolo nikoho. Chvíľu sme tak stáli proti sebe. Nevšimli sme si, že sa Atos vrátil pre svoju paličku a s celou silou do nás s ňou narazil. Poskočili sme ako srnky.

„Si v poriadku? Prepáč, nevšimol som si to.“, ospravedlňoval sa Tomáš, kým som si šúchala boľavé lýtko.

„Nič sa nestalo, veď sa teší zo života.“, povedala som s úsmevom.

„Bolí?“

„Ale to nič nie je.“, snažila som sa ho presvedčiť. Ale ako správny chlap musel využiť tento moment na obzretie si môjho lýtka. Črtali sa na ňom jasné škrabance. Tomáš vstal a pokrčil plecami:

„Ešte pri nás prídeš k úrazu.“

„Ja to vydržím. Pre Atosa vydržím všetko.“, pohnevala som ho.

„Héj! Tak kvôli nemu, hej?“, naoko zúril Okatý.

„Máš strašne dobré oči, keď zúriš.“, vrátila som mu kompliment a na moment sa vrátila tá nežne napätá atmosféra, ale Tom ju nevyužil a ja som si to vážila. Prerušil nás ďalší telefonát, tentoraz od mamy. Len chcela vedieť, či som v poriadku a čo bolo v škole. Rýchlo som ju upokojila a zrušila.

„Pre toto som si svoj mobil vypol.“, zasmial sa Tomáš.

„Budem to aj ja praktizovať.“, prisahala som mu.

Prechádzka bola príjemná a čas plynul zúfalou rýchlosťou. Nedal sa zastaviť, slnko opäť zapadalo. Ešteže už nezapadá tak skoro, dni sa predlžujú a sľubujú nádhernú jar. S nádhernou láskou.

Myšlienky mi vírili v hlave a prebral ma nežný dotyk teplej dlane. Pozrela som sa skúmavo na Okatého.

„Aby si náhodou nespadla.“, pošepol. Očividne si ten dotyk vychutnával ako ja. Pomaly sme schádzali z vinohradov. Nepustil moju ruku ani na ulici. Ľudia nás míňali bez povšimnutia. Našťastie som nestretla nikoho známeho, hneď by boli klebety a špekulácie. Rača je ako dedina. Rodinné domy sa tu snúbia s bytovkami, staré domčeky s modernými domami. Taká všehochuť architektúry rôznych vekov. Všehochuť je dobré slovo. Vystihujúce.

V dome sa svietilo. Niekto bol doma, auto bolo zaparkované v garáži. Moje zostalo na ulici. Pouličná lampa odrážala svoje lúče od modrej kapoty. V tom osvetlení vyzeralo ešte robustnejšie.

„Je to pekné auto.“, povedal Okatý, keď videl, kam sa pozerám. „Ale asi bude mať dosť veľkú spotrebu.“

„To má, žerie o dušu. Ale je vo veľmi dobrom stave. Asi na ňom nebudem stále jazdiť do školy, to by som sa nedoplatila benzínu.“

„Je pekný večer. Cítim jar vo vzduchu.“, pozrel sa mi do očí. „A v tvojich očiach vidím jazierko.“, usmial sa.

Prebehla mnou triaška radosti.

„Ďakujem za pekný deň.“, pohladil mi ruku aj druhou rukou a otočil sa k odchodu.

„Dobrú noc, chlapci.“, zaželala som Tomášovi a Atosovi. Obaja sa otočili a potom svorne odkráčali.

Odomkla som bránku, zavŕzgala a hneď ma napadlo, že ju budem musieť namazať, keby som náhodou prišla neskoro, aby som svoj príchod nemusela takto oznamovať celému okoliu. Doma som bola podrobená milému a starostlivému výsluchu svojich predkov. Nakoľko nemám čo skrývať, porozprávala som mame aj babke o Okatom. Obe horia zvedavosťou.

Keď som pomaly usínala a v hlave sa mi premietal dnešný deň, cinkol mi telefón. Smska. Otvorila som si správu. Bolo na nej: „Dobrú noc.“ Spokojná som zavrela oči a zaspala.

Ráno ma zobudili výčitky svedomia. Diana. Zabudla som jej zavolať. Snáď nebude urazená. Tak som cestou do kúpeľne vytočila jej číslo.

„Keby som už nebola hore, tak ti dobre vynadám! Za prvé si mi nezavolala včera a za druhé, je ešte skoro ráno! Ale asi si sa mala dobre, že?“, vyštekla na mňa.

„To vieš, že dobre, je úžasný.“

„Zatiaľ...“, skepticky zamrmlala, „Ale už neruš, musím sa chystať do školy!“

„Tak pa, zavoláme si.“

Vonku bolo prekrásne, slnko žiarilo, rozhodla som sa nejsť autom, keď je tak pekne. Na Račku sme sa stretli s Marekom, pokýval dredmi a hneď sa prihnal ku mne.

„Kde máš motorku?“, spýtala som sa ho.

„A ty kde máš fáro?“, hneď protirečil a strčil mi pod nos dosky. Jasné, s doskami sa zle jazdí na motorke. Marek je taký dvojkolesový fanatik. Snažili sme sa s doskami stáť vzadu, aby sme nezavadzali ostatným. Keď sme vystupovali, Marek mi rozrážal cestu preplneným autobusom.

„Teda, asi si kúpim aj auto! Mňa už to trmácanie nebaví! Pôjdeš so mnou?“

„Počkaj, ty si to povedal, ako keby si si chcel kúpiť nové tričko! Akože: mám vo vrecku zopár tisíc navyše....“, čudovala som sa.

„Auto som chcel už dávno, peniaze mám, len som nechcel machrovať pred ostatnými, stačí, že dráždim okolie motorkou. Ale môžem hovoriť, že auto je tatkove. Nezradíš ma?“

„Nezradím, veď to vieš. Ale na kúpu auta si radšej vezmi mužského parťáka, ja sa v nich veľmi nevyznám...“, dala som mu košom.

„Ako vždy. Večne zaneprázdnená Vierka!“, vzdychol si, „A budeš mať niekedy na mňa čas vôbec?“

Zasmiala som sa. Už zase. Mám ho rada, ale...to ale tam jednoducho je, tak to cítim a viem, že by to nebolo ono. Ten správny vzťah.

„Vierka, poď v sobotu so mnou do kina a na večeru.“, pozval ma a mne sa trochu uľavilo, že si nemusím vymýšľať.

„Sobotu mám obsadenú, fotím svadbu a  vieš, že takéto zákazky sa neodmietajú.“, povedala som mu, pevne sa dívajúc do jeho veselých hnedých očí.

„Tak v nedeľu?“, trval na svojom.

„Sám dobre vieš, že budem po svadbe mŕtva. Asi prespím celý deň.“, zavrtela som hlavou.

„Tak nič, príjemnú zábavu.“, podotkol a odkráčal k svojej stoličke.

Odpoludnie som si vyhradila pre Dianu, aj keď ma srdce ťahalo k Okatému, netreba zanedbávať priateľov. Sedela u mňa doma a kým sme klebetili, maľovala som ďalšiu várku veľkonočných vajíčok. Zopár som darovala Diane, presne tak, ako každý rok. Jej radosť z nich je vždy tak úprimná. Dia má dobré srdce a zaslúžila by si niečo lepšie, ako toho tajtrlíka, ale to jej povedať nemôžem. Ale sa aspoň netrápi samotou. Ktovie, možno by bola potom smutná, takto je to lepšie. Len sa mi zdá, že nie je sama sebou, že hrá tu jeho podivuhodnú hru na Ja som niekto..

K večeru sa dovalil aj Miloško. Gúľal tými svojimi okáľmi, usmieval sa a odhaľoval rad dokonalých bielych zubov, ako z Amerického filmu. Aby mu nebolo ľúto, že tu stráca čas, pri odchode som ho postískala. Také príjemné veľké chlápätko. Využil to a zdrapil ma do svojho náručia. Varovne zavrčal:

„A už mi neujdeš!“

So smiechom som sa vyslobodila. Zatváril sa zúfalo, ako dieťa, ktorému ukradli jeho obľúbenú hračku. Bol tak milučký, že som ľutovala, že nemám mladšiu sestru. Alebo, že nie je môj brat. Z trucu si zo stola vzal tie srdiečkové vajíčka z minulej várky.:

„A teš sa, moja, na šibačku mi neujdeš. Strestám krivdu!“, výhražne zakýval ukazovákom.

Sobotné ráno som strávila upratovaním obchodu a ukladaním tovaru, ktorý zákazníci poprehadzovali. Po obede som si ešte na chvíľu zdriemla, aby som si pred fotením oddýchla. Zábava prebehla bez problémov, stihla som aj nafotiť úpravu nevesty, potom šup na obrad do kostola, odtiaľ do parku na fotenie novomanželov. Nebol to ten pár, ktorý by mal zmysel pre niečo netradičné, takže klasické objímačky pod stromom, pri jazierku, svadobná hostina, zábava. O druhej hodine ráno som prišla domov a  padla únavou. Na obed ma zobudil telefón. Tomáško. Srdce sa rozbúšilo, ale ja som sa dokonale ovládala.

„Ahoj, Vierka – Modroočka, prepáč, že som sa dlho neozval.“

„Ahoj, Tom, ako sa má Atos?“, chcela som ho trochu pohnevať.

„Tak na Atoska sa pýtaš, ale: Tomáško, ako sa máš?...to nie!“, rozosmial sa Tom.

„Prepáč, tak ty sa teda máš ako, Tom?“

„Je mi smutno.“, zašepkal a mňa pri tom zamrazilo. Od vzrušenia, od radosti. Nečakala som také úprimné vyznanie. Zmĺkla som, nevedela som, čo na to povedať. Tak ma napadlo iba:

„Ideme von s Atoskom? Potrebovala by som sa prebrať.“

„Tak za polhodinu som u teba.“

„Výborne, teším sa.“, a skutočne som sa tešila. Rýchla sprcha zmyla posledné zvyšky únavy, výdatne zaliata kávou s mliekom a do vrecka som nahádzala koláče od babičky. Pri tej rýchlosti som si všimla úškrny mojich opatrovateliek. Vedeli, že tá blesková úprava má niečo spoločné s mojim priateľom.

„Vy dve! Nieže budete špehovať cez okno!“, pohrozila som im.

„Nie, z čoho nás to podozrievaš?“, hlesla mama a ohníčky veselosti jej sršali do všetkých strán. Babička mala v tvári presne ten istý spiklenecký výraz. S týmto nič neurobím. Vzdychla som si a natiahla som na seba rifle.

„Nejako sa mi po zime sprali.“, zahundrala som, zúfalo súkajúc svoje pozadie a som sa pokúšala zapnúť gombík. Zúrivo som ich opäť zvliekla a siahla som po voľnejších, Mama s babkou sa ukrývali zadúšajúc smiechom. Pre istotu som si vyskúšala aj iné tričko, také s odvážnejším výstrihom a uvažovala som nad tým, či nie som priveľmi vyzývavá, keď mi zazvonil mobil. Tomáš stál pred domom, Atos sedel vedľa neho. Vyzerali spolu nádherne. Hodila som na seba bundu a zapla som sa až po krk. Koláče zmizli v ruksaku, aj s fľašou vody a na krk som si zavesila brašňu s aparátom. To už som počula, ako si mama šteboce s Tomášom cez okno. Do líc sa mi vliala červeň. Aj keď som sa vlastne nemala za čo hanbiť.

„Ahojte, chlapci!“, zvolala som a úplne som zabudla na babku aj mamu v okne. Atos zavrtel zadkom, aj chvostom a rozbehol sa ku mne.

Okatý prišiel ku mne, s úsmevom mi vzal ruksak, vyhodil si ho na chrbát a pripol Atosovi vodítko. Pohli sme sa a Tom sa otočil, aby zamával tým dvom v okne.

„Máš milú mamu aj babku.“, povedal s úsmevom.

„Hej, ja viem. Sú to také moje dve slniečka v živote. Len by tiež nemuseli byť hneď tak zvedavé!“, odpovedala som mu.

„Kam to bude dnes?“, spýtal sa.

„Opäť do vinohradov, keď svieti slnko, nechce sa mi ukrývať v tieni lesov. Je to také vzácne jarné slniečko a potrebujem ho ako soľ. Ale môžeme ísť aj ďalej. Alebo poďme tam, kam nás Atos zavedie.“, navrhla som mu.

„Výborne, Atos ťa povodí, má svoje obľúbené chodníčky.“

Po pár minútach cesty po chodníku sme opustili civilizovaný svet a ocitli sme sa vo vinohradoch, ešte stále nezazelenaných, ale aj tak rozžiarených odpoludňajším slnkom. Staré lístie a konáriky na zemi rozohrali spektrum farieb, aké môžu poskytnúť jarné lúče, konečne trochu zohrievajúce skrehnutú zem. Jar bola všade. Vo vzduchu, v kamienkoch, v kríkoch. Vtáčatá prebúdzali svoje hlasivky a skúšali nové piesne. Opúšťali rodné hniezda a stavali si svoje vlastné, aby si mohli zakladať rodiny. Prvé otužilé lístky kde tu vystrkovali zvedavé puky. Zvyšky minuloročných šípiek nestratili nič zo svojej červenej farby a dokonale dotvárali obraz pohody. Medzi tou krásou behal radostný psík, ovoniavaci každý kameň, každý krík. Sem tam si niektorý označkoval svojim samčím spôsobom, znovu očuchal a spokojne zavrtel chvostíkom.

Ďalším a ďalším krokom a nádychom mi bolo lepšie, cítila som sa plná energie a nesmierne šťastná. Atos pochopil svoju vodcovskú úlohu a bezpečne nás viedol tam, kam on chcel. Chvíľami sme sa predierali húštinou, kde sme ani netušili, či bude mať koniec. Tomáš mi pomáhal, aby som bola čo najmenej doškriabaná. Až sme skončili na lúke, z ktorej sme mali celú Raču ako na dlani. Pohľad bol nádherný. Na konci lúky bol oplotený pozemok, na ňom malá chatka. Taký malý súkromný raj so studňou, s ovocnými stromami a altánkom. Celé to tvorilo hranicu medzi vinohradmi a lesom. Atos zavrtel celým telom a postavil sa pred bránku.

„Prepáč, chcela si ísť za Atosom, nemôžeš ma obviniť, že som ťa sem nalákal.“, alibisticky predniesol Tom a oči sa mu pritom usmievali. Bolo jasné, že vedel, kam nás Atos privedie. Mykla som plecami. Opäť som naletela chlapovi. Bolo mi to smiešne. V podstate to bolo nevinné, lebo ma niečo také ani nenapadlo a Tomáš sa pýtal, kam chcem ísť. Rozosmiala som sa a zamierila som k Atosovi. Okatému akoby padol kameň zo srdca. Odomkol bránku zabezpečenú jednoduchým zámkom. Atos sa dnu vrútil prvý. Akoby cítil povinnosť okolie najprv preskúmať. Keď zistil, že je všetko v poriadku, pribehol pre nás.

„Dobre si ho vycvičil.“, uznala som s obdivom.

„Už sme tu mali prisťahovaných bezdomovcov, tak sme naučili Atosa kontrolovať. Chodíme sem takmer každý deň, keď nestíham ja, tak ide mama alebo otec. Častokrát ani nejdeme dnu, Atos by hneď vycítil, keby sa tu niekto motal. Občas nestíhame, dá sa sem dostať aj autom zhora a potom kúsok zbehnúť k chatke. Je tu všetko, elektrina, voda a dokonca splachovacie WC.“

„Môžem sa pozrieť dnu?“, prejavila som záujem a ten bol úprimný. Veľmi som chcela vidieť kúsok z atmosféry Tomovho života.

Okatý sa potešil môjmu záujmu a pootváral dobre zabezpečenú chatku. Vošli sme a počkala som, kým si oči privyknú na prítmie. Tom zatiaľ povyťahoval vonkajšie žalúzie a dnu nakuklo slniečko. Chatka pozostávala z chodby spojenej s kuchyňou, kde pri dverách stála skriňa, najskôr asi na kabáty a topánky. Veľký stôl prikrytý čistým obrusom akoby čakal, kedy ho prestrieme a budeme hodovať. Keby nebolo vonku tak pekne, ani by som neváhala. Masívne stoličky okolo stola sľubovali pohodlné sedenie. Nemali nič spoločné s ľudovou tvorbou. Boli rustikálne, evokovali skôr pocit luxusu. Vkusného elegantného luxusu. Kuchynská linka bola takmer nová, Väčšinou bývajú v chatách staré kusy na vyhodenie, majitelia tejto sa očividne vymykali z potreby zbierania starých nábytkov. Všetko harmonizovalo vo farbách bielej kávy rôznej intenzity. Bolo to prekrásne. Nasledovala malá chodbička, Z nej sa išlo do izby a do kúpeľne. Nedočkavo som otvorila dvere. Svetlo som nahmatala ihneď. Bolo logicky umiestnené po pravej ruke. Onemela som od úžasu. Kúpeľni dominovala vaňa na nožičkách, ale očividne nie stará, celá biela, obkladačky boli divoko červené a nad vaňou bol krištáľový luster. Ten jediný mal svoj vek. Toaletná misa bola vkusne oddelená stenou. Všetko bolo extravagantné, ale krásne. Izba ma už neprekvapila ničím. Pokračovanie farieb bielej kávy, dve rozťahovacie pohovky, na oknách závesy, konferenčný stolík, za pohovkami rolldorové dvere, ukrývajúce všetko potrebné. Na stenách zopár jemných obrázkov, televízny stolík s malým televízorom a DVD prehrávačom. Zvonku celá chatka budila dojem staroby, ale interiér bol pravým opakom. Dobrý ťah proti prípadným vandalom..

„Dáš si kávu alebo čaj alebo niečo iné?“, opýtal sa ma Tomáš.

„Čaj môže byť, ale dáme si ho vonku, dobre? Potrebujem jeden tanier.“

Tom mi podal tanier, ktorého jednoduché línie a farba ma už neprekvapili, vzala som ruksak a vyšla som von. Za mnou docupkal Atos a strkal mi ňufák do tašky.

„Ja som tiež zvedavý, čo tam ukrývaš.“, zanôtil Tom a podal mi voňavý čaj. Povykladala som koláče na tanier. So šálkami vyzerala hostina lákavo. Tom sa nenechal prosiť a schuti sa do koláčov pustil. Jedol elegantne, bez mliaskania, tak mi odľahlo... Po tom, čo mnoho kamarátov mliaska priam nechutne, mám na to alergiu. Atos mi dal labku na koleno. Očividne by si tiež prosil. Odlomila som kúsok z koláčika. Zhltol ho na šupu. A zatváril sa ako ten najvyhladovanejší pes na svete. Sedel na zemi, v očiach neskutočne prosebný pohľad, no nedalo sa mu odolať.

„Nenechaj sa ním vydierať, Vierka, lebo on je prefíkaný. Nič by ti neostalo.“, upozornil ma Tom.

„Keď on je asi hladný. Pozri ako pozerá!“, oponovala som.

„Vierka, nie je, ver mi. On bude jednoducho stále žobrať. To mi ho naši pokazili, keď ho kŕmili od stola. Dnes už jedol a večer dostane ešte troch granúl. Koláče by mu neprospeli.“

A vtom začali Atosovi z papuľky tiecť sliny, aké som ešte ani nevidela. Rovno na moju nohu. Tom sa nahneval a oboril sa na neho.

„Nekrič naňho, on je taký bezbranný!“, vravím.

Očividne to Toma rozveselilo.

„Nie je bezbranný, je iba prefíkaný.“

„Asi ako majiteľ?“

„Ja? Ja teda nie!“, bránil sa Tom.

Slnko stratilo na intenzite. Nastal správny čas vytiahnuť fotoaparát. Mojím hlavným cieľom bol Atos, ale aj Tom. Atos vycítil pozornosť a začal sa predvádzať. A ja som len stláčala spúšť.

Po chvíli som si uvedomila, že sa začne stmievať a ešte musím prebrať nejaké učivo. Tom to pochopil. Pozamykal chatu, bránku a vybrali sme sa domov. Dolu vinohradmi nám to išlo rýchlejšie. Akosi prirodzene ma vzal za ruku. Tak mi na fotenie Atosa zostala len jedna.

Nevšimla som si ten kameň v ceste a zakopla som. Tomáš ma rýchlo zachytil a pozrel sa mi rovno do očí. Na moment sa mi zastavil dych. Zo zakopnutia, z blízkosti, z toho teplého náručia, z pocitu, že ma niekto krásne chráni. Srdce spustilo divoký charleston, búšilo mi celé telo. Nevedela som odtrhnúť zrak od jeho skúmavých očí. Mozog panikáril, telo túžilo, srdce sa jašilo. Videl to. Jemne si ma privinul a ja som spokojne zložila hlavu na jeho rameno. Bolo to nesmierne príjemné, privrela som oči a vychutnávala som si tú blízkosť. Koľko bolo nádhery v tom objatí. Koľko citu, lásky a trpezlivosti. Viem, že iný chlapec by si už dávno vynucoval bozk, prípadne aj viac. Tom nie. Bol trpezlivý, upokojujúci. Nežný.

„Je mi krásne.“, šepol a pohladil ma po vlasoch. Neodpovedala som, len som sa k nemu pritúlila ešte viac. Zachcelo sa mi pozrieť mu do očí. Zdvihla som hlavu. Díval sa na mňa stále skúmavo. Jeho pery sa ku mne pomaly blížili. Bál sa odmietnutia. Ale ja som už nechcela cúvnuť. Túžila som po tom bozku. Viac ako po hocičom na svete. Tak prišiel, pomaly, nenásilne. Jemne voňavý od čaju a sladký od koláčov. Mužné pery sa na mňa pritlačili naliehavejšie. Poddala som sa im úplne.

Neviem, ako dlho to trvalo, ale bol to najkrajší bozk v živote. Atos sedel vedľa nás a udivene pozeral hnedým psím pohľadom.

„Mali by sme ísť.“, šepla som do ticha. Tom ma vzal opäť za ruku, stisol ju pevnejšie a kráčali sme domov mlčky. Obaja sme si asi triedili zážitky v hlave.

Pred domom Tom zastal, krátko ma objal, dal mi malý bozk a povedal:

„Bolo mi s tebou skvelo.“

A skôr, ako som stihla povedať, že mne tiež, zmizol aj so psíkom. Ešte na ulici som vyťukala do mobilu esemesku: „ Aj mne...“

Zvedavé baby sa na mňa vrhli, len čo som za sebou zavrela dvere. A to mama dobehla z nášho ateliéru, ktorý je vlastne zároveň aj zimnou záhradou, presklenná prístavba k domu. Ušla som pred nimi hore do svojej izby. Potom ma napadlo, že by som mala ešte raz preliečiť uja Poláka, tak som opäť zbehla a odišla z domu. Obe boli z toho také popletené, že stáli v kuchyni a oči mali väčšie ako rezne.

„Jéj, Vierka, ty si na mňa nezabudla.“, privítal ma ujo Karol. „Stará hovorila, že ťa niekto videl s nejakým fešákom, aj som jej hneď povedal, že nech sa nestará do teba a nech neklebetí, potvora jedna...“, hundral na svoju ženu, kým si líhal na vŕzgajúcu váľandu v kuchyni.

„To je jednoduché, ujo Karol, ide na mňa jar a hormóny sa búria.“, zažartovala som a starký sa schuti zasmial.

„Ani netušíš, dievčička moja, ako mu závidím. Ja byť mladý, tak mi neujdeš!“, zastrájal sa.

„Ale teraz by ste ma nechytili.“, vyhrážala som sa.

„Jáj, tie tvoje zlaté ruky! Kto ťa raz za ženu dostane, dostane poklad, Vierka.“

„Tak ľahko ma hocikto nedostane, ujko!“

„Ja viem, ty si rozumná, nie ako naša Lenka, čo si toho idiota zobrala a teraz sa rozvádzajú. Chúdence deti.“, povzdychol si.

„To som nevedela, je mi to ľúto. Áno, ten jej Michal bol veru čudák, ale viete, keď vám zrak zakalí láska, tak nevidíte jasne.“

„Vierka, aj ja som ho mal zakalený..“, nedohovoril, lebo vošla nečakane Magda:

„Očný zákal ti veru operovali, škoda, že sme ešte nevedeli, čo sa v tebe, Vierka, skrýva. Mohli sme ušetriť na doktoroch. Všade len úplatky čakajú. Ahoj, Vierka!“

Teta Magda je vždy ako veľká voda. Hneď je jej celá kuchyňa, plný dom. A začala rozprávať všetky novinky, všetky klebety, tak som radšej skončila.

„Hotovo, ujo, a keby sa to zopakovalo, dajte mi vedieť, inak ste fit ako mladík. Majte sa krásne a dobrú noc“, zabuchla som za sebou dvere, nečakajúc na odpoveď.

Večer som zaspávala so spomienkou na ten krásny bozk.

Nasledujúcich pár dní lialo ako z krhly, všetci čerti sa dohodli proti mne, lebo sa mi žiadalo prechádzky a bozkov a Okatého. Vďaka bohu za auto. Aspoň ma chránilo pred tým nečasom. Tomáš mi volal každý deň a v stredu sme to nevydržali a dohodli sme sa na stretnutí v nákupnom centre. To ešte netušil, čo ho čaká. Zatiahla som ho do jedného z butikov a vyskúšala som na ňom všetky možné, aj nemožné prikrývky hlavy. Ja som v ničom nemeškala a urobila som si zopár spoločných obrázkov. Bláznivý párik na pohľadanie. Za odmenu ma Tomáš zatiahol do prezliekacej kabínky a zasypal bozkami. Krása. Po telefonickom dohovore prišla za nami aj Diana s Petrom. Ten sa ako vždy tváril ako hviezda z filmového plátna. Diane sa očividne Tom páčil, Petrovi nie. Ale to ma neprekvapilo, Petrovi sa páči snáď iba Peter a za ním dlho nič a potom tam niekde v kútiku Diana. Keď už sme tam boli, vybrali sme si film, teda vybral ho Peter takým spôsobom, že bolo zbytočné mu akokoľvek protirečiť. Klasická zápletka, vražda, vyšetrovanie a zopár akčných scén. Tom mi nedovolil kúpiť si lístok , Peter a Diana si platili každý sám. Aj pukancami ma zahrnul a k pitiu som dostala ľadový čaj.

Aby Tomáš Petra ešte viac vytočil, začal sa tváriť, že tam nie je a bavil sa iba s nami. A Peter ho ignoroval úplne rovnako. Domov nás viezol Tomáš na otcovom aute a pán herec odišiel nasrdený sám do Starého mesta. Diana bola očarená z Okatého a pekne sa poďakovala, keď sme ju vyložili pred domom.

Naša rozlúčka v aute nebola taká jednoduchá. Bolo mi s Tomom krásne, v aute bolo teplo a kvapky dažďa hrali svoj vlastný koncert na kapote. Napokon som z  auta musela ujsť, lebo sa mi žiadalo viac, ako sú jeho sladké bozky, nohy sa mi triasli a dych sa zrýchľoval. Zahanbila som sa a rýchlo som sa rozlúčila. Uvedomovala som si, že som zaľúbená až po uši. Vážila som si jeho galantný prístup a trpezlivosť. Od dojatia mi doma vyleteli slzy. Nádherná láska, vždy som po takej túžila a teraz som sa bála, aby som ju niečím nepokazila, aby som ho neodradila. Prílišnou horlivosťou alebo zdržanlivosťou.

Natiahla som fotky do počítača, do noci som ich vylepšovala, upravovala a zopár aj z dnešného dňa, aj z nedele s Atoskom, som poslala Tomášovi mailom. Medzitým som si písala s Dianou. Bola z Tomáša veľmi nadšená a nešetrila superlatívmi. Dokola mi opakovala, aké mám šťastie. Ja viem. Uvedomujem si to a budem si svoje šťastie chrániť. Mám šťastie, lebo mám úžasného priateľa, výbornú kamarátku, najlepšiu mamu na svete a fantastickú babku. Mám teplý a čistý domov, kamarátov, školu, ktorá ma baví a dokážem si na seba zarobiť. Je toho viac, ako má ktokoľvek na zemi. A bojím sa, že by som niekedy v živote o niečo z toho prišla.

Žena s mužom a dráčikom opäť vyšli na lúku. Žene sa pod srdcom črtalo rastúce bruško. Aj tak kráčala svižnou chôdzou zároveň s mužom. Dráčik podrástol a bežal bez zakopnutia. Tešil sa z prírody, z modrej oblohy a pod chvíľou menil farby a splýval s okolím. Bolo to ušľachtilé stvorenie. Žena s mužom sa o neho starali, učili ho aportovať, vykonávať jednoduché povely a rozprávkový tvor sa učil rýchlo.