Dráca - Démoni z hôr, 11. kapitola - záver

 Sobotu sme si užili z celých síl. Autá zostali zaparkované na dvore, aby im nejaký podnapitý nenechavec niečo nespravil. Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď som sa zobudila a v kuchyni babka piekla jablkovú štrúdľu, verejný rozhlas vyhrával nedefinovateľné slávnostné odrhovačky a mama sa vrátila z obchodu s čerstvým pečivom a chlebom. Zapla som rýchlovarnú konvicu na kávu a vybehla som späť do izby budiť Tomáša. Statočne so mnou bojoval, ukrýval sa pod paplón, ale nevyhral. Natiahol na seba župan a nechal sa za ruku odvliecť do kuchyne. Vôňa v ňom hneď zobudila chuťové bunky.

„Vravela som ti, vstávaj, ide sa žiť!“

„Ide, Vierka, toto by bol hriech nevyužiť, ale najprv pôjdeme vyvenčiť Atosa, prejdeme sa k našim a pozveme ich na cigánsku!“

„Dobrý nápad, Tomy.“, súhlasila som.

Okatý im zavolal, či sú doma a aký majú plán. Chvíľu sa do telefónu smial a keď zložil, vraví:

„Už mali plán. Prísť k nám..“, prezradil a mňa to potešilo. Všetko je na najlepšom poriadku.

V teniskách, rifliach a mikinách sme sa postupne vinohradmi dostali k domu Strniskovcov. Ďalšia káva, koláčiky od Tomyho mamy nás uistili, že deň bude vydarený. Tomiho rodičia nás priviezli domov autom, Atosa sme nechali strážiť a Vydali sme sa do centra vinobrania. Stihli sme alegorický sprievod s vozami a vypaseným poživačným bôžikom s čašou vína, obklopeným krásnymi devami v kvetových šatočkách a čelenkami viničných listov. Za nimi sa tiahol šík mažoretiek s neodmysliteľným pohadzovaním paličiek, ďalej sa prezentovali rôzne firmy, rozdávajúc letáčiky, kde tu aj trsy hrozna, či cukríky. Do celého humbuku jačali z lampiónov ľudovky, v stánkoch sa dymilo z mäsa, a z iných zase viseli šperky, či hračky z vietnamských veľkoskladov. Jedna ulička bola výnimočná, tam sa vyrábalo, plietlo, kulo kováčskym kladivom. Staré remeslá. V drevenom stánku sme si s Tomášovou mamou nakúpili nové varechy, Tom s otcom zatiaľ vystáli radu na cigánsku a domov sme sa vybrali obťažkaní nákupom.

Mama s babkou nás už hladné čakali, s čerstvým burčiakom od uja Karola v džbáne. Atos si na pečienke tiež pochutil, lebo mi jedna porcia spadla. Stôl na dvore mal už obrus, stoličky boli umyté, dvor a rastliny sa ňom sa pomaly dostávali z demolácie zvieratami.

„Ten rozhlas by nemusel až tak hučať“, poznamenal doktor.

„Nevadilo by, ale mohli by hrať niečo iné, nielen tieto staré odrhovačky pre dôchodcov!“, namietol Tomáš.

„Ďakujem, synku, takže ja som dôchodca!“

„Tomy, toto je ľudová zábava, tu sa niektoré zvyky priam žiadajú, nemôžu predsa hrať nejaký rap či rock!“, zastala som sa jeho otca.

„Môžu, všetko napreduje, aj ľudová zábava sa môže prispôsobovať dobe!“, hádal sa ďalej Tomáš a ja som vedela, že je zbytočné oponovať. V takýchto chvíľach mávnem rukou a trúbim na ústup. Tomáš má svoju pravdu a ja mám svoj pokoj. Podvečer sa Strniskovci rozlúčili, mama išla ku kamarátke, babka do ulíc medzi rovesníčky a my s Tomášom do miestneho amfiteátra na koncerty hudobných skupín. To už bola iná hudba a konečne si prišiel aj Okatý na svoje. Postretala som zopár známych, občas sa objavil niekto z Tomášových susedov, či spolužiakov z bývalej školy. O tom to je. Stretať ľudí, spýtať sa, kam sa uberal ich osud, aby sme si uvedomili, že každý z nás je výnimočný, a že ten náš osud, čo sme dostali do vienka s Tomom, je ten najoriginálnejší. Ukrývali sme pred svetom svoje tajomstvo, niektorí nám závideli, že už teraz bývame spolu, iní si zrejme ťukali na čelo so slovami: Aj tak sa za chvíľu rozídu... Len my vieme, že nemáme šancu na rozchod, že sme pevne spätí.

„Vierka!“, čiesi mocné ruky ma objali tak náhle, až som siahla za chrbát pre pištoľ. V poslednej chvíli som si uvedomila, že je to Miloško. To by bol prúser uprostred stoviek ľudí vytiahnuť zbraň! Odľahlo mi. A aj Tomášovi, ktorý bol v rovnakom šoku ako ja.

„Čo je s vami dvomi, veď ste skameneli!“, spýtal sa Dianin brat.

„Prepáč, keď ty si taká veľká voda, Miloško!“, snažila som sa to zahovoriť.

„Ale, pred chvíľou Vierku obťažoval nejaký opilec, preto sme sa zľakli.“, skočil mi do reči Tom.

„Ani sa mu nečudujem, je zo dňa na deň krajšia! Kedy sa konečne rozídete?“, spýtal sa Miloš drzo. Rozosmiala som sa.

„Prečo, chceš zbaliť Tomáša?“, podpichla som ho.

„Ale prd, dobre vieš, koho chcem, Vierka!“, nedal sa odbiť Miloš a už upaľoval do stánku pre tú zakalenú presladenú vodu. Pančovaný burčiak, ale zo slušnosti sme ho vypili. Keď Miloš odišiel za kamarátmi, predrali sme si miesto dopredu a nechali sme sa unášať rytmom hudby a davom mladých tancujúcich na lavičkách.

„Pozri na toho ujca!“, drgla som do Tomyho. Pod pódiom tancoval svoje kreácie podnapitý muž bez trička, verný návštevník všetkých okolitých podujatí s dávkou exhibicionizmu predvádzal vetché telíčko a plne sa sústredil na svoje nekoordinované pohyby úplne mimo rytmu.

„Ten je tu každý rok, poznám ho!“, odpovedal mi Tomy a veselo podskakoval na lavičke. Fascinujúce divadielko bolo všade, ľudia boli uvoľnení, miešali sa tu všetky vekové kategórie, bavili sa starí aj mladí.

Únava mi padala na viečka spolu s tmavou nocou, ticho v dome ma unášalo do snov za zvukov padajúcej vody v sprche, kde sa očiste venoval Tomáš. Keď sa schúlil ku mne, už som oddychovala spánkom tých najspravodlivejších, len podvedome som vnímala Tomiho šepkanie:“Dobrú noc, lásočka moja.“

Nedeľné neskoré ráno sa v ničom neodlišovalo od toho sobotňajšieho. Slnko sa nedalo zahanbiť a svietilo si na vyšperkovanú Raču ako o život. Akoby malo svietiť poslednýkrát v živote. Tomáša som nechala spať ďalej, v kuchyni nebol nikto, len z ateliéru sa ozývala hudba. Niekto tam niečo tvorí. Dala som variť vodu, z tašky som si vytiahla fotoaparát a potichúčky som nazrela do ateliéra. Mama, zababraná od farieb, tam dumala nad abstraktným dielkom jesenného sfarbenia s kruhmi pod očami. Aparát cvakol a mama sa na mňa vrhla:

„Okamžite to vymaž!“

„A nevymažem!“, ušla som pred ňou a zastala pred obrazom. Nad vinohradom bizarných farieb letel Zafír.

„No, pekne! To si robila v noci?“

„Áno, nevedela som zaspať, taká som bola rozjarená z toho burčiaku, že som musela niečo robiť.“

„Hm, to vyzerá, ako by si pojedla lysohlávky.“, podrýpla som ju.

„Ty koťuha!“, švacla ma handrou, „Utekaj spraviť kávu!“

„Idem, ale ten obraz... Fakt je dobrý, ten nepredávaj!“, povedala som cestou do kuchyne a myslela som to úprimne. Na to vstala aj babka a všetky tri sme preberali zážitky z vydareného Vinobrania.

„Viete si predstaviť, že jedného dňa vymiznú všetky vinohrady a všade budú len domy?“, spýtala sa babka, pohoršená nad úbytkom vinohradníckej tradície.

„Pamätáte na ten kúsok vinohradu, čo zostal v Paríži ako pamiatka na to, že tam tiež kedysi mali vinári svoje spolky a teraz? Len taký ohradený kúsok medzi domami, ako výsmech prírode...“, hundrala.

„To je iné, my sme tu na okraji mesta a tam je to celé zastavané, predsa len nás tu lemuje les a kopce.“, oponovala som.

„Ani nemáš pravdu, práve tie kopce sú na bývanie najlákavejšie, páni sa vždy potrebujú pozerať na iných zhora!“, nedala sa. „jedno je isté, starí vinohradníci vymreli a mladí robiť nebudú.“

„No, hej babi, ale na druhej strane, ľudia chcú niekde bývať, víno sa robiť v malom neoplatí, tí, čo to podedili, na to kašlú, prečo by to nepredali na pozemky pre tých, čo na to majú?“

„No, neviem, čo ma to trápi, veď ja tu za pár rokov nebudem a vy si tu žite, ako sa vám chce!“, nahnevane mi odvrkla.

„Ale, babi, ty tu budeš s nami stále, čo tie pohrebné rečičky! Pozri, ako je vonku krásne. Čo máš v pláne?“, zaviedla som reč.

„Nájsť si chlapa!“, vyhrklo z babky a vybuchli sme rehotom troch generácií. To zobudilo Tomáša.

„To tu žúrujete, dobré ránko, dámy, už od rána?“, prisadol sa k nám aj s Atosom, ktorý dobiedzal na dvere, tak som ho vypustila na dvor. Veselým štekotom nám ohlásil návštevu. Teta Magda, ako správna gazdiná už mala napečené lekvárové buchty. Voňali už od dverí. Atos okolo nej skackal a drankal niečo z dobrôt. Magda neodolala a jeden koláčik rozlomila, po kúskoch ho vkladala do nenásytnej psej papuľky.

„Dobrý Atosko, chutia ti však?“

„Magda, najprv dáš psovi, potom nám?“, zažartovala mama, ale vedela, že všetci by sme mu z koláča dali.

„Keď on má také smutné očičká!“, zaštebotala ako by sa prihovárala malému dieťaťu.

„Je to herec, Magdi,“ vraví Tom, „On sa vie dokonale tváriť, že už týždeň nejedol. Aha, aký je tučnučký.“

„Len ho nechaj, príde kríza, dobrý bude.“, povedala Magda a zase sme sa smiali.

Deň začína dobre, pomaly je čas obeda a my sme až teraz vstávali. Mama sa pobrala trochu si pospať, babka sa začala strojiť na stretnutie s priateľmi a my s Tomášom sme si na chvíľu posadali k počítačom. Našla som si správu od Miloška, kde si zase vylieval srdiečko, ako Diana vyvádza. Vraj prišla domov opitá a špinavá. To je hrozné, neviem, či by som nemala pre ňu niečo urobiť.

„Nechaj to tak, Vieri, je dospelá, sama sa z toho musí dostať.“, podotkol Tomáš.

„No, hej, ale trvá to už dlho. Keby išlo o zapíjanie žiaľu, to trvá chvíľu, ale toto už vyzerá na životný štýl a neveští to nič dobrého. Trpí tým celá rodina.“

„Vie čo? Teraz to ešte nechaj tak a ak ju to neprejde do Vianoc, potom porozmýšľame, čo sa dá v tom smere spraviť, dobre?“, navrhol Tom, rozhodnutý sa k tej téme dnes už nevracať. Prisadol si ku mne a spolu sme si otvorili zaheslovaný súbor s fotografiami draka. Boli zoradené podľa toho, ako rástol. Neuveriteľné, ako z rozprávky.

„Až to jedného dňa skončí, až nám drak odíde, dám si vytlačiť pár obrázkov a povesíme si ich na steny. Tak tu bude s nami stále.“, zašepkala som.

„Súhlasím, Vieri.“ prikývol Tom a začal nebezpečne dobiedzať. Zdola sa ozvalo babkine „Ahojte a bavte sa!“ a len čo zabuchla dvere, vrátila som mu dobiedzanie aj s úrokmi.

Poludnie nabralo silu a všetky zvuky ulice nás ťahali von.

Osprchovaní a vyobliekaní a už aj opäť hladní sme sa stratili v dave. Nedeľa nesklamala, v uliciach bolo obrovské množstvo ľudí, niektorými úsekmi sme ledva prešli. Pomaly sme sme dostali k stánku s pečienkou, ktorá nám včera tak chutila, ale teraz sme ju jedli postojačky, lebo nikde nebolo miesta na sedenie. V ďalšom sme si kúpili kávu a kofolu a vybrali sme sa nad amfiteáter nájsť si kúsok voľnej lavičky na oddych. Pod lesom bolo príjemne, hudba z detského predstavenia k nám doliehala, ticho sme pozorovali zhora to ľudské mravčenie pod nami. Zmysly mi otupoval plný žalúdok a tlačiaci korzet a aj slnko na nebi. Ľahla som si na lavičku s hlavou na Tomiho kolenách a oddávala som sa sladkému ničnerobeniu. Pomaly sa moja myseľ prestala sústrediť a sama behala, kam chcela. Do polospánku cez lavičku ku mne doliehalo tlmené Buch! Buch! A predstavovala som si, že presne také zvuky by sme mohli počuť na nejakom Africkom safari. Buch! Buch! Dupot nosorožcov...

„Preboha!!!“, vyskočila som.

„Čo sa deje?“, zľakol sa Tom.

„Neviem, nepočuješ to dunenie?“, načúvala som tomu ťažkému duneniu.

„To sú bubny zdola.“, skonštatoval Tom a ja som si sadla späť. Chvíľu som mlčala, ale cítila som nekľud draka. Mrvila som sa namieste. Nezdalo sa mi to. Napínala som uši, kým zvuky nedostali smer.

„Tomáš, to nie sú zvuky zdola. Tam teraz žiadna hudba nehrá. Niečo sa deje, neviem to popísať, ale drak je nepokojný.“

„Vieri, myslíš, že..“ nedohovoril, dolu cestičkou utekal hlúčik vydesených turistov z lesa. Potkýnajúci sa, padajúci a zúfalí.

„Utekajte, obludy!“, kričali na nás a zbesilo utekali dolu.

Obaja sme vyskočili. Siahla som za pás nohavíc. Zbraň tam bezpečne držala. Vytiahla som ju a Tomáš svoju.

„Kam, Vierka?“, spýtal sa. Ukázala som smerom na Panskú lúku. Odtiaľ prichádzalo zlo.

Bežali sme lesnou cestičkou a ja som bola rada, že mám na nohách tenisky a nie lodičky, ako som pôvodne chcela. Nevládala som bežať po včerajšku a s plným bruchom. Ani Tomášovi to veľmi nešlo ale predsa len mal lepšiu kondíciu a tak na niektorých úsekoch mi pomáhal. Čím sme boli k lúke bližšie, tým hlasnejšie dunenie sa ozývalo. Bežali sme správnym smerom. K duneniu sa pridával aj mohutný ryk divých svíň.

„Počkaj, pomaly!“, zastavil ma Tomáš. Lúka bola na dohľad. Zabránil tomu, aby som sa bezhlavo nevrhla démonom do pazúrov. Boli ich desiatky, na lúke krv a roztrhané bezduché telá obetí. Podaktoré sa hostili na mŕtvolách a mňa naplo na vracanie. Ale hneď ma to aj prešlo, keď som zočila známeho tajomného plavovlasého muža, ktorý dobehol na lúku po asfaltovej ceste a vrhol sa medzi svine. To bola priam samovražda! Chcela som na neho zakričať, aby to nerobil, ale zdravý rozum mi v tom zabránil. Neohrozene sa vrhol na prvého kanca, ktorý mu vbehol do cesty. Ozbrojený len jednou dýkou obratne uskočil a nasadil oblude ranu zboku. Krvavý nôž ihneď vytiahol a bodal ďalej. Prekvapený kanec sa zbesilo zmietal dokola, snažiac sa zasiahnuť nepriateľa obrovskými klami. Blonďavý sa vrtko vyhýňal a bodal ďalej, dokým sa mu nepodarilo vraziť nôž do krku, to už zviera ručalo od smrteľného zásahu a postupne klesalo na zem. Medzitým na chlapa zaútočila ďalšia sviňa. Niekoľko oblúd sa ťažkopádne rozbehlo dolu asfaltovou cestou. Ich dupot bol ohlušujúci. Prestala som sledovať boj na lúke.

„Nesmieme ich pustiť dolu!“, povedala som a zošuchla som sa dolu zrázom do potoka. Nedalo sa to ubrzdiť, obaja sme mali mokré nohy od vody. Natiahla som poistku a namierila na sviňu obrovských rozmerov.

„Do oka, triafaj do oka!“, šepkal Tom a mieril tiež. Vypáli sme naraz. Zviera skučalo od bolesti, zvaliac sa na bok. Nebezpečnými klami rylo do zemi a okolo seba v snahe zasiahnuť nepriateľa. A z hlavy sa mu valila krv. Ostatné diviaky to rozzúrilo ešte viac. Zrazu sa k nám blížila postava dievčaťa celého od krvi. Skrývala sa za pňom zvaleného stromu. Triasla sa a v očiach mala des. Tomáš vyskočil, aby jej pomohol. V tom ho jeden z obrov zbadal a rozbehol sa smerom k nám. Vstala som a snažila som sa, aby sa mi netriasla ruka. Trafila som presne, ale ťažké zviera zomierajúc doletelo až k nám. Tiež sa snažilo v smrteľných kŕčoch ešte niekoho zasiahnuť, našťastie sme uskočili. V tom si to k nám mierilo ďalších pár svíň. Vôbec som sa nestačila zamyslieť, ako také niečo mohlo narásť, štverali sme sa aj s dievčaťom hore do bezpečia, ale pôda bola vlhká, šmýkalo sa nám to. V tom na lúku dopadol Zafír. Vydal zo seba bojový ryk, ktorý na chvíľu zaujal démonov. Pátrali svojimi prasačími očkami, odkiaľ ten zvuk vyšiel, ale keďže nič poriadne nevideli, behali ako besné. Drak sa pustil do kántrenia predátorov po boku novodobého Tarzana.

„Čo to je?“, spýtalo sa dievča v hrôze, že nás napadlo niečo ešte horšie. Vzala som ju za ruku.

„To je v poriadku, to je naša záchrana.“, povedala som jej upokojujúcim hlasom, ale nevyzerala, že by mi verila. „Poďte!“, zavelila som. Nechcela som tam to dievča nechať. Tomáš pochopil, že musíme dobehnúť ešte tých troch diviakov, ktorí sa valili smerom k amfiteátru, plného šťastných detí.

Našťastie boli démoni neobratní a ťažkopádni, neviem, kde sa vo mne nabralo toľko síl a aj dievča bežalo ako o život, vlastne, ono fakt bežalo o život. V hlave som si prepočítavala možnosti.

„Predbehneme ich, ale nesmieme ich pustiť k chatovej časti, ak tam budú nejakí ľudia, tak to nedopadne s nimi dobre.“, dychčal Tomáš.

V tom sme ich zbadali, pridali sme na rýchlosti.

„Ty zostaň tu!“, prikázal dievčaťu Tomáš. Najprv nechcelo poslúchnuť, ale keď videlo, že sa opäť spúšťame k potoku a že chceme vojsť do cesty vrahom, zacúvalo späť na lesný chodník.

Našu pozornosť vyrušil zvuk motorky idúcej hore po asfaltke.

„Preboha, veď do nich narazí a zabijú ho!“, zavrčal Tom, ale motorka zaflekovala a zvalila sa na bok. Vtedy sme zbadali jazdca. Bol to Marek.

„On bude fakt všade!“, zavrčal Tomáš, ale už sme nemali čas. Vyštverali sme sa z potoka odhodlaní zničiť diviakov. Na sekundu sa naše zraky stretli s Marekovým. A v tej sekunde sa na nás vrhli démoni. Strieľali sme, uhýbali sme sa, spadla som, už som si myslela, že je po mne, že na mňa tá sviňa skočí, ale Tomáš ju s istotou trafil do oka a ja som sa stihla odkotúľať na bok. Tam zase Marek strieľal do jednej, ale nevedel tú rozzúrenú beštiu smrteľne trafiť, mne sa podarilo streliť jej priamo do otvorenej papule plnej obrovských zubov. Napokon sa Marek aj s Tomášom obrátili na tretie, už zranené zviera. Bolo zúrivé, hrabalo do asfaltu, ale hlavou rýchlo pohybovalo z boka na bok, takže nevedeli zamerať. Sviňa vyrazila a na sekundu prestala s hlavou kývať. V tom zazneli dva výstreli takmer naraz. Obluda sa zasekla v pohybe a zvalila sa na zem s ranami presne v oboch malých očiach. Dodýchala.

Nastalo ticho. Počúvali sme smerom hore na lúku, ale aj tam bolo ticho. Marek chcel niečo povedať, ale prerušila som ho pohybom. Načúvala som drakovi. Bol zranený.

„Marek, tam hore je dievča, vezmi ho dolu do bezpečia, nech ju ošetria.“, poprosila som ho a on len prikývol, že rozumie. Vyštveral sa za dievčaťom. Vedeli sme , aj s Tomášom, že dievčaťu pomôže. Z posledných síl sme sa ponáhľali na lúku. Z dola bol počuť hukot sirén. Zrejme turisti zavolali policajtov. Musím pomôcť drakovi skôr, než dorazia. Lúka bola posiata obrovskými krvavými telami démonov. Opäť ma napínalo na vracanie. Po Blonďavom nebolo ani stopy.Drak ležal pri potoku a chlípal vodu. Tiež bol od krvi, aj jeho telo malo červenú farbu. Tomáš ho začal rýchlo umývať, svoje tričko namáčal do vody, ja som ho objímala svojimi rukami. Bol zranený, na viacerých miestach mal porušenú hrubú kožu, ale, našťastie, nie smrteľne, ani nijako zvlášť nebezpečne. Keď prestal krvácať a bol umytý, ešte sme ho rýchlo objali.

„Choď, môj krásny, choď, nech ťa tu nikto nenájde.“, súrila som ho a on pochopil. Hrdo zdvihol hlavu, zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu. Okamžite zmenil farbu na belasú a strácal sa vo výšinách.

„Poď!“, schmatol ma za ruku Tomáš a ušli sme presne pred policajným vozidlom, ktoré opatrne vchádzalo na lúku.

Ukryli sme sa na chodníku za veľkým pňom stromu. Zacítila som vibrovanie telefónu, rýchlo som ho vypla. Ak by začal zvoniť, ťažko by sme vysvetľovali, prečo sme od krvi, od blata, doudieraní. Vypočúvali by nás, kto a ako zkántril obludy, čo o tom vieme. To sme nepotrebovali.

Policajti chvíľu sedeli v aute a skúmali, či je bezpečné opustiť vozidlo. My sme sa s Tomášom zatiaľ vzďaľovali krížom cez les, aby sme sa vyhli chodníkom a ľuďom. Musíme sa dostať domov nepozorovaní, od vinohradov. Cesta nám trvala nekonečne dlho. Keď som sa cítila v bezpečí, zapla som si mobil. Zmeškaný hovor od mamy.

„Mami, sme v poriadku, čakaj nás, prosím ťa, pri hornej bránke.“. Požiadala som ju. Nebolo jej treba nič vysvetľovať, vedela, že sa niečo stalo, ale stačilo jej uistenie, že sme v poriadku. Zavolala som aj Marekovi, ale nezdvíhal. Možno nepočul alebo nemohol.

Dovliekli sme sa domov, mama nás čakala, ako sľúbila, Atos nám bežal oproti, ovoniavajúc nás od našich čudesných pachov. Boli sme špinaví, od krvi a unavení na smrť. Ešte stále som sa chvela, nevedno, či od hrôzy alebo od únavy. Slnko zapadalo a schladzovalo sa. Ochladenie bolo aspoň trochu osviežujúce.

Mama chcela všetko hneď vedieť, ale ja som túžila najprv po teplej sprche a káve. Keď sme sa s Tomášom prezliekali do pohodlného domáceho odevu, niekto zvonil. Ujo Karol. Bol hlučný a plný šokujúcich dojmov, rozprával o mŕtvolách obrov a zdesených turistoch, ktorí zavolali policajtov, o tom, že policajti už našli démonov mŕtvych a spýtavo hľadel na nás. Tak sme im pri káve všetko porozprávali, aj o Marekovi, ktorý nám pomohol, aj o dievčati, ktoré snáď bude v poriadku a neprezradí nič z toho, čo videlo, ale to sme vlastne zabudli dievčaťu povedaťaj o našom neznámom , ktorý nám už toľkokrát pomohol.

Opäť zazvonil zvonček. Pri bránke stál Marek, tak ho mama vpustila dnu. Vysvetlil nám, že dievča odviedol dolu, tam ho počkalo, on sa vrátil po motorku, policajtom povedal, že sa zľakol tých mŕtvol a ušiel, že teraz chce ísť domov a že viac nevie. Tak ho pustili. Dievča naložil na motorku, doma jej dal čisté oblečenie, zranená nie je, len pár škrabancov a odviezol ju na internát. Krv, čo mala na sebe, patrila jej kamarátovi, ktorého zabijaci skántrili. Sľúbila mu, že bude mlčať, aj tak by jej to nikto neveril. Má jej telefónne číslo, ale ja viem, že jej budem musieť zavolať, možno sa s ňou spriateliť, lebo taký zážitok jej môže veľmi psychicky ublížiť. Zavolám jej hneď zajtra, dnes už vážne nevládzem. Už bola tma, Rača predčasne stíchla, lebo polícia ukončila Vinobranie pre možnú hrozbu, počuť boli iba sirény policajných a sanitných áut.

Už sme sedeli len tak mlčky, keď čosi tlmene buchlo na dvore. Drak. Vybehli sme všetci, rany na tele ho v tej tme trochu prezrádzali. Vedela som, že sa prišiel rozlúčiť, že splnil svoju misiu. Objímala som jeho obrovskú hlavu, ktorá sa ku mne túlila, slzy mi stekali prúdom. Koniec dobrodružstva, teraz už budem obyčajná študentka, budem sa chystať na maturitu, Tomášovi začne štúdium medicíny a Zasvätení si vydýchnu.

V tom sa bránka otvorila a my sme na moment zamrzli. Dnu vošiel ten plavovlasý mládenec. Prvotný strach opadol, vedeli sme, že nám neprišiel ublížiť a že je skutočne po vojne. Opatrne pristúpil bližšie, Zafír spozornel a mládenec si pred ním s úctou a pokorou kľakol. Mlčal a kľačal, kým sa Zafír ku mne poslednýkrát nepritúlil, vzoprel sa v celej svoje kráse a vzlietol nad dvor, zakrúžil a stratil sa mi z uslzených očí. Plakala aj mama s babkou, Tomášovi sa oči leskli, ale držal sa chlapsky, ujo Karol len nemo civel, ale mne sa rinuli z očí potoky slanej bolesti a smútku.

Po chvíli mládenec vstal a ja som si opäť uvedomila jeho prítomnosť. Otočila som sa na neho:

„Kto vlastne si?!

Chlap pozrel na mamu, na mňa a odpovedal:

„Som tvoj otec...“

_________________________________________________________________

Dúfam, že ste si to aspoň trochu užili. Milovníkov nežnej fantasy ale musím sklamať, pokračovanie, teda druhá časť s názvom Dráca - Viac zla, tá už taká jemná nebude....

Zuzana