„Ak lupou sústredím slnečné lúče, dokážem ľahko zapáliť
oheň aj v tých najchladnejších zimných dňoch...“
Nad malým hniezdom s rozbitým vajíčkom úctyhodnej veľkosti
stála žena a muž. Obaja boli urastení, mladí a so
starostlivým pohľadom sa dívali na mláďa z farebného
vajca.
„Je krásny“, podotkla žena a zľahka sa dotkla mužovej
ruky.
„Bude sa volať Achát“, povedal muž a ženu pobozkal. Žena
vzala malé stvorenie na ruky. Okamžite zmenilo farbu tela na farbu
ženiných šiat.
„Je dokonalý.“ S obdivom pozeral muž.
Rozbehla som sa za električkou. Dážď mi
šľahal do tváre, ale nedbajúc som utekala ako o život.
Udychčane som sa poohliadla po voľnom mieste. Výnimočne bol vozeň
v tom čase poloprázdny. Konečne som na chvíľu v suchu.
Vytiahla som dejiny umenia a zahĺbila sa do písmen. Ešte by
som rada dostať do hlavy trochu z učiva. Ale bola mi zima
a rušil ma čísi pohľad. Pozrela som smerom, odkiaľ
prichádzal. Stál tam priemerne vysoký mládenec a jeho oči
ma pitvali, rontgenovali do morku kostí a boli priam uhrančivé.
Zaliala ma horúčava. V rozpakoch som sa pomrvila na sedadle,
obzerajúc sa okolo, či ten pohľad nepatrí niekomu inému. Nie.
Čosi ma prinútilo skloniť hlavu. Zalieval ma rumenec a telo
sa chvelo vzrušením okamihu. Tá moja prekliata plachosť! Bol to
fešák na pohľadanie. Nie krásavec z módnych časopisov, ale
muž s iskrou. Zabúšilo mi osamelé srdiečko. Nenápadne som
zdvihla zrak k nemu. Už sa nedíval priamo na mňa. Díval sa
kamsi do neznáma. Ako niekto, kto chce pohľadom zachytiť viac.
Vedela som, že ma pozoruje v tom zornom poli. Upútala ma
drobnosť. Kým všetci chalani teraz nosia tenisky rozviazané, jeho
boli starostlivo zauzlené na klasickú mašličku. Aj ja to mám tak
radšej.
Okatý vystúpil zastávku pred mnou. Venoval mi
ešte jeden výrečný pohľad a zmizol v dave.
„Magor!“, prebehlo mi hlavou. „Ďalší
zbabelec, ktorý čaká, že začnem prvá...a zasa nič!“
Kráčala som hore Račou, vietor mi fúkal do vlasov, uši som mala
takmer zmrznuté. Od Karpát vždy fúka. Mám Raču rada, bývam tu
s mamou u babky, otca nepoznám, ale nesťažujeme sa. Mama
aj babka sú najskvelejšie bytosti pod slnkom. Pod pojmom babka si
mnohí spolužiaci predstavujú starenku vo fertuche a šatkou
na hlave. Ale naša babina je symbol elegancie, strihnutý tým
najláskavejším srdiečkom na svete.
Doma to voňalo teplom a parenými buchtami.
Babina ich robila najlepšie, aké som kde jedla a ľahučké ako
biele obláčiky, poliate horúcim maslom, posypané kakaom
a práškovým cukrom. Vrhla som sa na ne ako hladný tiger
výdatne ich zalievajúc mliekom. Vyčerpaná som padla do
sedačky. Oči mi únavou klipkali a na moment som sa ocitla vo
sne. Okatý mládenec sedel na nádhernom drakovi a vznášal sa
do výšky.
„Ahóój, Vierkááá!“, kričal do diaľavy.
To ma zobudilo.
„Jejda, ale som sa zľakla! Mama, nestraš ma!“, myklo ma a so
smiechom som objala mamu.
„Kde si zase lietala, ty moja divožienka?“
„Myslíš vo sne alebo naozaj?“
„Naozaj“
„Tak najprv v škole, potom v knižnici, potom som bežala
za električkou...“
„A to nevieš, že za električkou a chlapom nemáš behať?!“,
naoko prísne hlesla mama.
„He, viem, ale pršalo a bola mi zima, tak by som utekala
kamkoľvek do tepla. No a počúvaj, opäť som videla draka!“
„Máš ale bujnú fantáziu“, podotkla mama a po očku sa
pozrela na babku. Tá jej pohľad opätovala.
„Mami, zajtra mi prídu kamarátky gratulovať k narodeninám,
vyberiete sa s babinou niekam von alebo to s nami
vydržíte?“
„Ešte uvidím, ale asi pôjdeme k Marcele, lebo tu by nás
zrejme vystrelo.“, povedala mama s predstieraným hnevom
a postrapatila môj skvelý zmoknutý účes.
S povzdychom som vytiahla škatuľu s vyfúknutými
vajíčkami, pomôcky a farby. Ešte ich musím do pondelka
stihnúť vyše tristo kusov...ak nepočítam tie, ktoré sa mi
podarí rozbiť. Nuž, peňazí nie je veľa, keď chce mať človek
nejaký štandard, musí niečo robiť. Ako výtvarníčka si
privyrábam tvorbou kraslíc, ktoré si odo mňa odvážajú do
Rakúska. Mám tie chvíle tvorivého ticha rada. Ponáram sa do toku
vlastných myšlienok, meditačného ticha a moje ruky zatiaľ
ukladajú na vajcia maľby od výmyslu sveta.
„Taký talent sa rodí raz za sto rokov...“,
zamrmlala si babka tak, ako vždy, keď ma vidí sedieť za touto
prácou.
„Jasné, babi, a nezabudni mi pripomenúť, že nikdy, ale
naozaj nikdy nesmiem maľovať surové vajce..“, zasmiala som sa.
„To nie je vtipné!“, zamračila sa babka.
„A kedy mi konečne povieš, prečo? Lebo
zakázané ma láka.“, podpichla som ju..
„Včas sa dozvieš. A teraz ideme s mamou pre tovar
a skontrolovať obchod.“
Mama s babkou viedli vlastný obchodík
s bytovými doplnkami, medzi ktorými sú aj moje fotografie.
Maľovanie a fotografia je môj veľký koníček a študijný
predmet
Mama s babkou nasadli do vŕzgajúceho džípu
nejasnej farby, babka sa opäť zaprisahávala, že si pri najbližšej
príležitosti kúpi to najmenšie auto na svete, zapichla opätky
lodičiek do koberčekov a naštartovala. Auto so vzdychaním
opustilo priestory malého dvora a v obydlí nastalo ticho.
Zahĺbila som sa do farieb, myšlienky mi mimovoľne behali po
vesmíre.
Po zelenej lúke s nadšením bežal mladý muž. Za ním
nemotorne cupital dráčik veľkosti stredného psa. Bol zelený
a takmer splýval s trávou. Pokúšal sa vzlietnuť,
zamával krídlami a následne sa potkol o kamienok.
Zabrzdil papuľkou v zemi. Muž ho s láskou zdvihol,
pohladil a poutieral udretú tvár nemého tvora. Achát sa
zakuckal v neurčitých a ťažko definovateľných
zvukoch.
„Už je dobre, malinký, veď ty si šikovný, pôjde to.“, vzal
stvorenie do náručia a odkráčal s ním domov...
„Vierka, si doma?“, prerušil ma zo snívania krik susedy
a búchanie na dvere. Vyskočila som, aby som otvorila
a maľované vajce cuplo na dlážku. Pri dverách stála
vystrašená Magda Poláková, utierajúc si pot z čela.
„Poď mi, prosím ťa, pomôcť, starého seklo v krížoch!“,
prosebne zaujúkala.
„Celý deň sa motal vo vinohrade, musel aj dobre prechladnúť,
starý somár, len starosti mi robí, nie, aby sedel doma na zadku,
veď už dávno nemá dvadsať!“, hrešiac fuňala silná žena
a náhlila sa k neďalekému domu. Dom bol starý asi ako
jeho obyvatelia, okienka malé a interiér ponurý. Našťastie
tu bolo čisto. Bývala som u Polákovcov často, už od svojho
detstva. Volávali ma ku všetkému, odkedy prišli na to, že mám
liečiteľské schopnosti. Vlastne Magda na to prišla náhodou, keď
som jej svojim dotykom zastavila krvácanie z porezanej ruky.
Mama aj s babkou ich poprosili, aby to veľmi
nešírili, pretože by sa na mňa vrhli hypochondri z celého
okolia a nemala by som na nič čas. Aj v štúdiu sa radšej
venujem výtvarnému umeniu a nie medicíne.
Starý Polák ležal bezmocne v prapodivnej polohe na gauči
a ticho vzdychal: „Veď si ju nemusela hneď buntošiť, hádam
by to prešlo..“.
„A dokedy by som čakala? Veď mi treba pomáhať, na všetko sama
nestačím!“, oponovala teta Magda. „Tiež by si mohol mať rozum
a nemusel by si každý deň kontrolovať vinohrad! Veď je ešte
zima!“
Sklonila som sa nad chorého a pod rukami
som zacítila silnú horúčavu v bedernej oblasti. Vedela som,
že toto je na viac sedení, že starkého zodraté kríže už majú
svoje odslúžené a zimný chlad im ešte pridal. V izbe
nastalo takmer posvätné ticho a teplo. Stála som nečinne
nad dedom, moje ruky vykonávali mimovoľné pohyby nad postihnutou
oblasťou. Starý Polák začal vzdychať od úľavy: „Vierka, ty
si nám bola poslaná z neba, Bože, to je príjemné...“
Po pár minútach sa postavil, Magda zažala sviečku, aby som si
mohla očistiť ruky od chorej energie. S vďakou ma vyprevádzali
a nabalili mi domáce vajíčka. Pri pohľade na vajcia som si
opäť spomenula na rady svojich doma.
„Teta Magda, nevieš prečo mi mama s babkou stále hovoria,
že sa nesmú maľovať surové vajíčka?“
„Ale, to sú také povery! Vraj potom z nich vyrastie príšera!
Aj môj starý bude z takého divého maľovaného vajca!“,
veselo fľochla po mužovi, ktorý si staval na sporák vodu na kávu.
Ponúkal ma, ale ja som sa ponáhľala k svojej práci.
Sediac nad vajíčkami a popíjajúc svoj
obľúbený čaj mi myseľ behala za Okatým. Musela som naňho
myslieť. Za živý svet som si nevedela vybaviť farbu jeho očí.
Iba ten zvláštny pohľad, akým sa díval, ten sa mi vryl do
pamäti. Nevedela som ho popísať, halil sa mi do červenej žiary,
príjemnej a teplej ako letné slnko pri západe. Striaslo ma od
zimy a zatúžila som po lete. A po Okatom. Opäť sa mi
vynárali detaily a moja myseľ sa zamerala na jeho ruky.
Mužné, silné, presne také, ktoré vedia krásne objať, ochrániť,
pohladiť. Uvedomila som si, že mi počaroval. Že som zaľúbená.
A že sa s tým nedá nič robiť, lebo je malá šanca,
aby sme sa opäť stretli.
„Ak mi je súdený, tak si ma nájde!“,
odriekala som si v duchu tieto slová ako tichú modlitbu.
Potom som si všimla, že zopár vajíčok bolo vymaľovaných samými
srdiečkami. Srdiečkové som radšej vyradila, lebo som si nie
istá, či ich budú chcieť. Položila som ich do misy s ovocím.
Samozrejme, že si ma mama s babkou doberali a ja som sa
snažila koktajúc vyhovoriť na pokusy, ale nezdalo sa mi, že by
tomu uverili.
Napriek únave a neskorej hodine stále
neviem zaspať. V mysli mi behajú rôzne scény, ako nenápadne
osloviť Okatého v električke, ako do neho omylom sotím
a podobne. Napokon som zaspala s tým, že sa medzi nami
rozprúdil imaginárny rozhovor, smerujúci k ďalšiemu
stretnutiu.
Zobudila som sa na nepríjemný zvuk budíka v telefóne. Potom
som si uvedomila, že je sobota a že si budík nastavujem
zbytočne. Opäť som zaspala a spala som dlho. Na neskoré
raňajky som zhltla zopár z babičkiných parených buchiet
a potom sme sa všetky tri vybrali do predajne, lebo im doviezli
z východnej časti Slovenska keramiku. Spoločne vybaľujúc
tovar, kochali sme sa v umení ručnej práce a lepili sme
na ne cenovky. Predavačka Janka, pani v strednom veku, vždy
vkusne upravená, sa na nás dívala skepticky:
“Málo zákazníkov chodí, je kríza, ľudia nemajú peniaze na
zbytočnosti. Ale nádherné sú tie misky a vázy, to sa nedá
uprieť.“
Všetky štyri sme sa kochali krásou doplnkov
v predajni.
„Možno, keby ľudia neinvestovali toľko peňazí do alkoholu, ale
sa radšej obklopili krásnymi vecami, tak by nemali taký pocit
zbytočnosti a depresií.“, podotkla som a ostatné
súhlasne prikývli. Rozpútala sa debata na tému životné hodnoty.
Cestou domov sme si nakúpili v hypermarkete a spoločne
nachystali pohostenie pre partiu pozvaných gratulantov. Babka
odvliekla mamu z domu, keď sa začal napĺňať veselým
štebotom mojich kamarátov. Mrmlala si dačo o „pár kamoškách“
a s prevrátenými očami si podozrievavo premeriavala
dredy na hlave Mareka. Ten im na rozlúčku zamával zopár
zauzlenými vrkočmi. Obe si ešte nezvykli na rôzny podivný vzhľad
mojich spolužiakov a hlavne dievčat. Chlapci sa veľmi, až na
Mreka, neodlišujú od iných chlapcov, ale medzi dievčatami je pár
extravagantných kúskov. Napríklad Marushka, tá chodí zásadne
v čiernom, sukne až po zem, vlasy rovnakej farby, aj rúž na
inak pekných perách. Je gotička. Kto ju nepozná, má ale smolu,
lebo je to výnimočne veselé stvorenie, veľmi dobrá žiačka,
nefajčí, nepije, netúla sa po nociach, jediné miesto, kam by ste
ju dokázali vylákať je cintorín. Ešte šťastie, je že naši
vyučujúci sú tiež umelci dušou i telom a nesúdia
nikoho podľa vzhľadu, ako to bolo na základnej škole. Tam, ak
niekto vytŕčal z radu, mal smolu. Učiteľky mu to dali
parádne vyžrať! Dorota ide v móde v šľapajach detí
kvetín, hippies, zväčša kvetované oblečenie, prosté dlhé
vlasy a tvár bez líčidiel. Miška, drobné dievča skutočne
pripomínajúce sivú myš si potrpí na pokrývky hlavy tých
najvýstrednejších farieb a tvarov. Takto by som mohla pokojne
pokračovať v opise, na každej je niečo výnimočné, len ja
sa akosi nevymykám z priemeru. Snáď len tým, že mojou
najobľúbenejšou obuvou sú lodičky na opätkoch, ale to sa asi
u nás dedí. V behu na opätkoch som možno už aj
preborník. Mám to odskúšané pri snahe stihnúť dopravu.
Večer prebiehal v príjemnej atmosfére
a s večnou témou maturitných skúšok a záverečných
prác, ktorými nás strašia už teraz, hoci končíme až o rok.
Sediac za počítačom sme si navzájom ukazovali ulovené série
fotografií, za aké by sa nemusel hanbiť ani najlepší
profesionál. Domom sa rinuli zvuky našich obľúbených
interpretov, občas sa niekto pustil do tanca a fajčiari boli
nemilosrdne vyhadzovaní fajčiť svoje cigarety von. Na túto neresť
som sa výnimočne nechala zlákať aj ja, ale rýchlo som zadusila,
lebo sa profesionáli uchechtávali, ako smiešne tú cigaretu držím
„Zahoď to, Vierka.“, šepkal mi Marek do ucha a jeho
neposlušné vlasy ma pošteklili na tvári. Vždy je pri mne tak
blízko. Je mi ako brat, mám ho veľmi rada, ale nič viac. Aj keby
on veľmi chcel, moja myseľ sa opäť vrátila k Okatému.
. Mama aj s babkou prišli o druhej po
polnoci, keď už bol dom opäť prázdny. Pomohli mi upratať
a snažili sa zo mňa vymámiť informácie o nejakom
prípadnom nápadníkovi.
„Nápadníci by aj boli, babina, ale keď sú mi
títo naši magorkovia priateľmi, inak to tam neiskrí...“,
upokojila som ich zvedavosť.
Nasledujúce dni som sa pristihla, že sa
v električke neustále obzerám, či nezahliadnem Okatého. Tak
som túžila po jeho prítomnosti!. Ale darmo. Čím viac som túžila,
tým viac som z toho bola smutná. Tento smútok v mojich
očiach si všimla aj Diana.
„Vieri, čo sa deje? Už sa na teba nemôžem
pozerať, vyzeráš ako telo bez duše.“, naliehala na mňa.
„Prečo si myslíš, že sa niečo deje, keď sa nič nedeje?“,
nedala som sa.
„Netrep, moja, veď ťa poznám. Desíš ma!“
Pomohlo mi, že sa môžem vyrozprávať, aj keď
na to mala Diana svoj názor:
„To nevedie nikam. Zabudni, prosím ťa! Hádam ho nechceš
hľadať!? Pozri na Mareka, veď ten by ti aj modré z neba
zniesol!“, pustila sa do mňa.
„A to modré z neba by sa mu zamotalo do dredov.“,
zažartovala som.
„Mareka mám veľmi rada, je múdry, šikovný, nemôžem na neho
povedať nič zlé, ale nie je to ono. Chápeš? Nemám pri ňom to
búšenie srdca, šteklenie motýľov v bruchu a všetky
tie pocity. Jednoducho sa mi pri ňom neklepú kolená!“
„Len či tie pocity, ktoré tu opisuješ, nie sú
len prejavom bohapustej túžby po...veď vieš!“, oponovala mi
Diana. „Či nie je lepšie dať prednosť chalanovi, ktorý sa
klepe z teba, než chalanovi, z ktorého sa klepeš ty?“
„Ale ja chcem zažiť to, keď sa klepú obaja, chápeš. Ja sa
chcem triasť a tešiť a chcem vidieť, že to isté
prežíva aj on. Nie je spravodlivé, keď on bude pri mne prežívať
veľkú zaľúbenosť a ja nie!“, namietala som a Diana
sa na chvíľu zamyslela. Možno myslela na to, že ani ona to svoje,
literatúrou tak opisované chvenie, ešte asi nezažila.
„Vieš čo? Nemysli na to, lebo čím viac na to myslíš, tým
viac sa to vzďaľuje. Nechaj tomu voľný priebeh a ako sama
vravíš: Keď ti to je súdené, tak to príde!“, uzavrela tému
Diana.
V stredu počasie poľavilo, slniečko sa
usmievalo a aspoň trochu ohrialo Bratislavu. Vietor v Rači
už tak nefúkal a ja som mohla schovať baretku z hlavy.
Vystúpila som na zastávke a pomaly kráčala domov.
Vychutnávala som vôňu približujúcej sa jari, ale nemohla som sa
zbaviť pocitu, že za mnou niekto kráča. Krok sa zrýchľoval a ja
som sa prudko otočila. Stála som zoči-voči Okatému. Od úžasu
som onemela a zabudla všetko, čo mu chcem povedať. Pripadala
som si ako idiot. Srdce mi búšilo vzrušením. Chytali sa ma
mdloby. Okatý bol na tom lepšie a využil môj moment
prekvapenia.
„Môžem ti pomôcť?“, ukázal rukou na batoh a dosky
s fotkami. Tak som mu ich mlčky podala. Schovala som v
rozpakoch ruky do vrecka a kráčala po chodníku. Dlho
neprehovoril. Možno nebol až taký suverén, ako sa zdal. Po čase
zastal.
„Mal som toho veľa pripraveného, chcel som ťa ohúriť, aký
budem vtipný a očarujúci, ale pravda je taká, že mi to
všetko vypadlo z hlavy...“, priznal sa nahlas a mne sa
v tej chvíli uľavilo. Rozosmiali sme sa. Až teraz som si
všimla farbu očí. Modrozelené. Bola v nich obloha, jazero aj
more. Bola v nich tráva, nezábudky, celá lúka. Bola v nich
nespútaná sloboda a láskavosť. Čierne mihalnice bohato
lemovali mandľové oči a mne prišlo až nespravodlivé, aby
mali muži takéto husté a dlhé mihalnice. Nechcelo sa mi ísť
domov. Veľmi som si želala zotrvať v jeho blízkosti. Okatý
ma požiadal, či si s ním ešte neposedím chvíľu na
lavičke. Za živý svet by som nebola priznala, ako veľmi ma to
potešilo. Každý pohľad do jeho tváre a očí ma privádzal
do rozpakov. Nevedela som čo povedať. Mala som pocit, že mi
srdiečko vyskočí z hrude a začne tancovať po ulici.
Sadli sme si v parku na lavičku, Okatý položil batoh ku mne,
z druhej strany si sadol on, položil dosky na kolená. Okolo
nás pobehovali deti, strážené mamičkami, väčší chlapci si na
asfaltovej ploche kopali loptu, pozorovaní párikom dievčat
sediacich na lavičke oproti nám. Fontána ešte spala zimným
spánkom, postriekaná nepodarenými grafitmi pseudoumelcov.
„Smiem?“, spýtal sa a ja som pochopila,
že je zvedavý na obsah v doskách. Prikývla som a Okatý
si so záujmom prezeral obsah fotografií. Tieto boli z prechádzok
po starej časti Bratislavy. Niektoré miesta poznal, iné v ňom
vyvolávali rôzne pocity. Sériu obrázkov uzavrel s tým, že
mal z nich veľmi príjemný dojem a že získal nový
pohľad na mesto. Rozhovorila som sa aj ja. Porozprávala som mu,
kedy ktorá fotka vznikla a za akých okolností. Hlavne, keď
som prinútila Dianu vyliezť na lampu pouličného osvetlenia. Taký
milý vandalizmus. Ako sme hľadali zrúcaniny, ruiny, čakali na
správnu polohu slnka, na jeho západ s tou presnou červenou
farbou, ktorý nebýva vždy. Okatý ma počúval, akoby hltal každé
moje slovo. Zotmelo sa, už mi bola zima. Zdvihli sme sa a pomaly
blížili k domu. Okatý sa poďakoval za nové poznatky
o zákutiach mesta a ja som mu sľúbila, že ho vezmem so
sebou na lovenie záberov.
Keď mi odovzdával batoh a dosky, letmo sa
dotkol mojej ruky. Preniklo mnou príjemné teplo. Zatúžila som po
ďalších dotykoch. Na moment mi podržal ruku v svojej. Bolo
to príjemné. Iné, ako keď sa ma dotkol ktokoľvek. Cítila som
tú blízkosť. Pozrela som mu priamo do tváre.
„Máš nádherné oči, ako zafír.“, zašepkal a odišiel.
Až doma som si uvedomila, že sme sa navzájom nepredstavili. Neviem
jeho meno, neviem o ňom nič. A nevypýtal si ani
telefónne číslo. Ale v duši som mala akýsi pokoj. Vedela
som, že príde opäť. Teda, aspoň som v to dúfala...
Nespútanú radosť mi spôsobil úplne novučičký,
čerstvý a voňavý vodičský preukaz, pre ktorý som si bola
na dopravnom inšpektoráte. Drina na jeseň sa vyplatila a ja
som si mohla konečne zaobstarať auto. Nie, že by som ho chcela pre
parádu, auto jednoducho potrebujem, keď chodím fotiť svadby,
vláčiť na chrbte batoh s vybavením nie je práve
najpraktickejšie a nevyzerá to v kostole príliš pekne
a keď si ho niekde zložím, mám strach, že sa stratí
a s ním aj náhradný fotoaparát, nabíjačka a iné
potrebné vybavenie.
Preukaz som poctivo schovala k ostatným preukazom a cestou
domov som sa z električky pozerala na vodičov v autách,
a snívala o tom vlastnom, ktoré mi núka ujo Karol.
Mama s babkou ma veru šikanovali takmer každú nedeľu na tom
svojom džípe. Na striedačku, raz jedna, inokedy druhá. Ale babka
bola trpezlivejšia.Jazdili sme po kopcoch, poliach, aj po vedľajších
cestách, učili ma rozbehy do kopca bez ručnej brzdy, venovali sa
mi dlhé hodiny. Ako vravím, sú úžasné.
„Vieš, v Bratislave nie sú nehody, len také ťukance, pri
ktorých si to zvyčajne odnášajú len pokrčené plechy, preto
nemusíš mať strach, len poistku.“, utešovala ma. „Jediné, na
čo si musíš dávať pozor, sú električky, keď prechádzaš cez
ich trať. Vodiči električiek neznášajú autá, zavadzajú im,
tak ťa nemilosrdne rozmašírujú, ak si nedáš pozor.“
„Díky za upozornenie, všimla som si. Hlavne na Račianskej pri
mekáči. Vychádza zo zastávky, je tam auto, lebo ho nikto nepustí,
ani sa minule nenamáhal brzdiť a vpálil to do auta. A najhoršie
na tom bolo, že kým sme sa snažili vytiahnuť vodiča, šofér z
električky si zapálil a pokojne čakal na policajtov. Našťastie
sa nič vážne nestalo, len som meškala do školy.“
„To si nespomínala. A v škole ťa ospravedlnili?“
„Nafotila som to na mobil a viacerí sme meškali, takže pohoda.
Počkali sme v mekáči, kým začali chodiť električky a prišli
zároveň s tými, ktorí si dali tú námahu ísť peši na Račko.“,
priznala som sa.
„No, prešibané deti ste, ja by som sa tiež asi snažila ísť
peši. No, ale toto si zapamätám, ponáhľať sa fakt neoplatí.“,
poznamenala babka.
Čítam so záujmom... a dumám, čo bude ďalej. Mám nejaké predstavy o pokračovaní príbehu a počkám si, ktorá z nich sa začne napĺňať... D.L.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, Dobruška, dúfam, že ti nepokazím radosť...:)
OdpovedaťOdstrániť