Dráca - Démoni z hôr, 3. kapitola

Počasie poľavilo úplne, vajcia sa mi valili, až sa mi pred očami guľatilo a potrebovala by som natiahnuť deň aspoň o dve hodiny. V škole finišuje učenie, vonku všetko začína zelenieť a blíži sa Veľká Noc. Neholdujem týmto stredovekým radovánkam, oblievačkám a šibačkám, keď sa v mužoch prejavuje ich prirodzená zverskosť a tešia sa každému zasiahnutému ženskému kúsku tela. Aj keď sa moji kamaráti vždy tvária, aké je to otravné, nenechajú si ujsť túto možnosť. Ale negatíva tohto stredovekého týrania úplne prevažuje jarné počasie, farebné tričká a obľúbené krátke sukienky s ľahučkými topánočkami na klopkajúcich opätkoch.

Okatý Tomáš občas pri mne sedáva a pozoruje ma, ako sa hrám s veľkonočnými vajíčkami, aj sa sám snažil nejaké dielko vytvoriť, ale po pár milých pokusoch to vzdal.

„Tomino, predstav si, že je to napríklad ľudské srdiečko a ty ho máš operovať! Pekne ho jemne chyť, ale zároveň pevne,“ radila som mu. Jeho tvár prezrádzala maximálne sústredenie na zverenú úlohu. Vzal si teda ďalšie do ruky, a puk! Dlhoročné tréningy karate predsa len majú svoje čaro.

Tak radšej len sedel na stoličke a ticho sa díval. Bolo to príjemné. Rada by som vedela, čo sa mu hmýri v hlave, ale viem, že to sú otázky, čo muži nemajú v láske. Tak ma zvedavosť iba zadúšala, ale radšej som mlčala.

Diana nás uhovorila na pondelok na spoločné rande, teda ak bude pekné počasie, návšteva v Sade Janka Kráľa by mohla byť celkom príjemná, trochu sa zahrať s loptou, piknik v tráve. Ale ja by som bola radšej, keby pršalo. Mohli by sme deň stráviť v chate Tomášových rodičov, zasypával by ma tam tými nekonečnými sladkými bozkami a možno.. No, ani na to radšej nechcem myslieť.

„Vierka, naši ťa chcú spoznať,“ zašepkal a ja som prekvapene zdvihla hlavu od vajca.

„Tvoji rodičia o mne vedia?“

„Samozrejme, od samého začiatku,“ odpovedal.

„Dobre, od akého začiatku?“, vyzvedala som.

„Keď som ťa videl v električke.“

Zapýrila som sa. Netušila som, že ten moment bol pre neho taký silný, ako aj pre mňa. Ani som si nevedela predstaviť, že im toto hovoril. Musia mať prekrásny vzťah v rodine, keď sa im, v podstate dospelý syn zverí. A hneď som dostala trému. Určite budú čakať nejakú krásku z titulkov módnych časopisov. Keď som si spomenula na tú luxusne a krásne zariadenú chatku, ruky sa mi roztriasli.

„Pokojne, Vierka. Alebo ich nechceš spoznať? Chceš to ešte odložiť?“, chytil mi ruky do dlaní a priložil si pery na moje čelo. Upokojujúci dotyk mal účinok.

„Nie, veľmi ich chcem poznať,“ šepla som. Nesmierne mi lichotilo, že sa stretávame tak krátko a už ma chce predstaviť rodičom. Zalial ma pocit nádherného šťastia. Stiahol si ma na kolená a pritiahol k sebe čo najbližšie. Naše bozky prešli do neskutočne vášnivej podoby a Tomova ruka zablúdila pod moje tričko. Kolená sa mi roztriasli a nevedela som sa ovládať. Vášeň a túžba ma prenikli celú, ale neboli sme doma sami. Mama bola v ateliéri, tak zdravý rozum zvíťazil.

„Počkaj, Tom,“ zaprotestovala som. Tlmene sa zasmial.

„Keď ty si taká chutná, nemôžem za to. Prepáč.“

Keby vedel, ako veľmi po ňom túžim. Celá sa roztápam, ako ľadovec zablúdený na Africkom kontinente. O fyzickej láske toho ešte neviem veľa, len teoreticky. Ale vedela som, že moje telo reaguje presne, a že veľmi túžim po milovaní. S Tomášom. Zaliala ma horúčava a líca sčervenali. Vymanila som sa z jeho náručia a prešuchla som sa na svoju stoličku. Hltala som ho očami. Jeho pery boli nesmierne lákavé a mala som chuť na ďalšiu lekciu z lásky. Stačilo by slovko a ja by som nezaváhala. Hanbila som sa za svoje hriešne myšlienky. Tom sa usmieval, vstal a kľakol si k mojim nohám. To gesto bolo nádherne oddané. Pritúlil si hlavu na moje kolená a vyslúžil si odo mňa pohladenie po vlasatej hlave. Prsty mu preberali prameň po prameni. Zdvihol sa, vzal do rúk moje dlane a zaboril do nich svoje pery. Po chvíli vstal a spýtal sa:

„Môžem teda v piatok večer pre teba prísť?“

„Budem ťa čakať, teším sa,“ povedala som. A bola to pravda, ale že sa aj zároveň bojím, to som zamlčala. Nechcela som, aby sa trápil.

Celý piatok v škole sa mi Marek venoval, až priveľmi horlivo. Vedela som, že má niečo zaľubom a nemýlila som sa.

„Vierka, Vieročka, čo má krásne očká, v pondelok si prídem pre vajcia maľované,“ zanôtil mi do ucha. Ovanul ma jeho teplý dych. Zároveň sa jemne obtrel perami do vlasov a ja som bola prekvapená reakciou môjho tela, ktoré sa mierne zachvelo a ozvala sa opäť tá vzrušujúca túžba. Marek to vycítil a zdalo sa, že na to čakal.

„Ale rád by som bol s tebou stále.“

Myslím, že keby som nebola tak veľmi zaľúbená do Tomáša, keby som ho nepoznala, asi by som už Marekovmu zvádzaniu neodolala, ale moje srdce, láska, všetko, to je už nadobro zadané. Klepla som mu po ruke ovíjajúcej sa okolo môjho drieku a šikovne som mu ušla.

„Potvorka,“ začula som za sebou a zasmiala som sa.

Doma som asi hodinu riešila dilema, čo na seba. Mama s babičkou sedeli v mojej izbe a snažili sa mi pomôcť s výberom oblečenia. Napokon sa nám podarilo skombinovať sukňu s blúzkou, lodičky a kabátik. Do misky pieskovej farby z našej predajne som vložila zopár veľkonočných vajec ako darček pre Tomových rodičov. Snáď sa neurazia.

Tomáš prišiel presne včas. Ja som sa chvela trémou, v spotených rukách zabalený darček. Pred domom ma objal a pobozkal, hneď sa mi trochu uľavilo a nastúpila som do auta. Viezli sme sa iba kúsok. Nad starou časťou Rače sa vynímalo zopár nových víl. Pod jednou z nich auto zastavilo.

„Vierka, som na teba veľmi pyšný, ešte som si domov nikoho nepriviedol, tak sú veľmi zvedaví,“ potichu sa priznal a naklonil sa ku mne. Pohladil ma po vlasoch a dal mi letmý bozk, aby mi nezotrel rúž na perách.

„Ešte to netušíš, ale ja ťa mám veľmi rád,“ šepkal ďalej a v jeho očiach som zhliadla toľko úprimnosti, až sa mi slzy vliali do očí. Prstom mi zotrel tú, ktorá sa kotúľala dolu lícom.

„Toto som nechcel, prepáč.“

„Nie, to ja...povedal si to tak krásne, ďakujem.“, ospravedlnila som sa. Vystúpil a prišiel mi otvoriť dvere. Nohy sa mi trochu podlomili, ale vďaka drezúre babky som im rýchlo zakázala sa triasť a pevne som vykročila ku vchodu za Tomášom.

Dom bol, ako som očakávala, neuveriteľne vkusne zariadený. Okenné tabule obrovských rozmerov zabezpečovali množstvo svetla, všade bolo čisto a poriadok. Uf, čo by asi povedali na naše porozhadzované veci, podľa mňa poukladané podľa dobre premysleného systému, zvaného, tam som to položila, tam to patrí. Ale čo už, žijeme asi príliš hekticky.

Privítať ma prišli už do chodby. Milé. Tomova mama ma prekvapila svojou jednoduchosťou, pestovaná žena bez líčidiel, otec bol vysoký, na svoj vek pekný muž. Podali sme si ruky a v ich stisku bolo priateľstvo. Zdá sa, že som sa tohto stretnutia bála zbytočne. Pani Strniskovej som pochválila vkusnosť a eleganciu domu, otcovi som pochválila zbierku modelov historických vozidiel. Skôr, ako sme sa usadili k večeri, previedli ma domom.

„Vierka, tie vajíčka sú prekrásne!“, očividne úprimne sa potešila Tomova mama, „A tá miska je úžasná! Tomáš hovoril, že sa doma zaoberáte a obklopujete takýmito krásnymi predmetmi.“

„Ďakujem, mama s babičkou sú umelkyne, maľujú obrazy, starajú sa o predajňu a napĺňa ich to. Zdá sa, že sú šťastné.“

„Sľúb mi, že ma vezmeš niekedy k vám, rada by som tie dámy spoznala a aj ich predajňu. Ja mám také veci veľmi rada. A škoda, že si nepriniesla svoje fotografie, zopár som videla na internete, sú nádherné, máš talent.“

Jej záujem sa mi zdal nehraný a potešilo ma to. Ani ma nenapadlo priniesť fotky, to by sa mi zdalo ako chvastúnstvo. Večer prebiehal pokojne, jedlo bolo práve tak dobré a po zákusku si ma Okatý uniesol do svojej izby. Bola rozľahlá, praktická, chalanská a s vlastnou kúpeľňou. Aj keď boli Tomášovi rodičia príjemní ľudia, odľahlo mi, keď sme osameli. Napriek tomu sa Tomáš zdržiaval akýchkoľvek prejavov náklonnosti, okrem držania za ruku. Zrejme ma nechcel priviesť do rozpakov, keby nás pristihli v náručí.

O deviatej hodine večer sme sa rozlúčili, poďakovala som sa za pohostenie a nasadla k Tomimu do auta. Neodviezol ma hneď domov. Vyviezol ma hore ulicou, až do lesa, potom zabočil a zaparkoval. Z auta sme mali nádherný výhľad na vysvietenú Raču, všade okolo bolo ticho a tma. Nečakala som a pritiahla som si k sebe jeho tvár a dostal zaslúžený bozk, ktorý okamžite opätoval. Nevedeli sme sa nasýtiť jeden druhého a naše maznanie nabralo na obrátkach. Ale nechcela by som prežiť svoje prvé milovanie na sedadle auta. Našťastie ani môj chlapec nie je z tých a svoju túžbu dokonale ovládal.

„Máš skvelých rodičov,“ prerušila som jeho bozky.

„A vy ste doma skvelý babinec,“ oponoval mi Tom.

„Ideme domov?“, spýtala som sa a Tomáš naštartoval. Otočil sa ku mne:

„Je mi s tebou krásne, najradšej by som bol stále s tebou, len ty mi utekáš.“

Auto sa pohlo. Jeho slová som pocítila ako výzvu. Keby vedel, ako túžim byť s ním, ale hanbím sa to povedať. To musí prísť samo, nestrojene, vo vhodný okamih. Ešte pusa a zaželanie sladkých sníčkov pred naším domom a rozlúčili sme sa. Ráno vstávam, ideme s mamou do predajne, lebo má predavačka rodinné voľno.

Sobotu poobede som si pospala, zobudil ma telefón, najprv volala Diana a dohodli sme sa, že zajtra dopoludnia príde ku mne, potom volal Marek a chcel sa so mnou stretnúť. Bol neoblomný, ale mne sa nechcelo nikam dnes chodiť. Rozhodla som sa navariť aj na zajtra, aby sme mali voľnú nedeľu pre seba, tak som privolila, že mi môže prísť pomôcť.

Marekova motorka zavrčala na ulici, ovládačom som mu otvorila bránu, aby si ju mohol dať do dvora. Pre istotu. Žijeme v časoch, keď veci strácajú svojich majiteľov a naopak.

Sťahujúc si helmu z hlavy vošiel do domu, hrdzavo-medové dredy veselo povyskakovali a hľadali si na pleciach svoje miesto. Bol to celkom zábavný pohľad a rozosmial ma.

„Dúfal som, že sa potešíš,“ pristúpil ku mne a na líce mi vtisol bozk. Urobil to tak rýchlo a prirodzene, že som nestihla zaprotestovať.

Marek sa v kuchyni prejavil ako profesionálny kuchár. Čistenie a krájanie zeleniny mu išlo od ruky, až bola radosť na neho pozerať, kým som vyklepávala mäso. Povyťahoval zo skrinky všemožné korenie a pekne ho skombinoval. Celý večer som čakala, kým sa dostane k tomu, prečo sa vlastne chcel so mnou tak súrne stretnúť, ale on nič. Niekedy mu fakt nerozumiem.

Ešte som mu poukazovala nejaké fotky na počítači a potom sa pobral domov, bolo už dosť hodín a na našich bolo vidieť, že by chceli mať už pokoj. V chodbe sa ma pokúsil objať, ale ja som sa vyhla. Jeho vysoká a mocná postava mi zatarasila cestu. Oči mu potemneli neúspechom, ale napriek tomu ma pohladil po tvári a poďakoval sa za večeru, ja jemu za pomoc v kuchyni a otvorila som mu bránku, aby mohol vyjsť.

„Tak v pondelok, Vierka!“, zavolal na mňa a ja som mu už nestihla povedať, že nebudem doma.

Keď som zaspávala, porovnávala som Mareka a Tomáša. Marek je obrovský a neprehliadnuteľný chlap. Tomáš je nižší, štíhlejší, skôr atletickej postavy, nie taký robustný. Zvláštne. Predtým som Mareka brala skôr ako kamaráta, teraz som mala pocit, že mi je bližší, ale neskoro. Tom bol jednoducho láska môjho života a hotovo. Budem to musieť Marekovi rázne vysvetliť. To boli posledné myšlienky, kým som zaspala.

Zvedavá Diana sa dovalila ako veľká voda. Celý čas len ospevovala Okatého, aký je úžasný, krásny a aké mám šťastie. Až som takmer začala žiarliť. Ba chvíľami som bojovala s chuťou jej aspoň niečo štipľavého povedať. Pôsobila ako pubertiačka obdivujúca filmového hrdinu. Kým vykladala svoje chválospevy, stihla som upiecť bábovku, mama bola v ateliéri a babička sa slávnostne vybrala do kostola. Teda nejako veľmi neholdujeme chodeniu do kostola, ale vo sviatky takéhoto druhu, ako je Veľká Noc, občas babička ide. Ak by tu nebola Diana, išla by som aj ja. Dia začala mať trochu prehnané otázky. Vypytovala sa ma, ako  sme s Tomášom ďaleko po intímnej stránke. Tak som jej povedala, že sme na tej najkrajšej ceste. Nezdalo sa mi, že by sa uspokojila s takou odpoveďou, ale tón môjho hlasu ju asi uzemnil. Napokon, ja sa na detaily jej intímneho života nevypytujem. A o svojom sa s nikým nezvyknem deliť. Už sa mi nechcelo veľmi sedieť doma, túžila som po prechádzke s Tomášom, ale budem sa musieť uskromniť s Dianinou spoločnosťou. Aj keď sa jej veľmi nechcelo, ale napokon sa so mnou vybrala na vychádzku po Rači. Dia nie je športový typ, postavu má síce ako lusk, ale k turistike ďaleko. Tak len po chodníkoch v blízkom okolí. Stretli sme aj tetu Magdu s ujom Polákom. Išli z kostola. Srdečne nás pozývali na čaj, poďakovali sme sa išli ďalej.

Rača sa neustále rozrastá o nové rodinné domy, predajne veľkých rozmerov, bytovky dostávajú novú fasádu a všetko je teraz také milé, farebnejšie. Tým, že sa oteplilo, aj ľudia povyťahovali veselšie kabátiky, ľahké vetrovky živších farieb. Stromy sa zahaľujú do optimistickej zelenej, prvosienky v tráve zvedavo vykúkajú, vzduch vonia slnkom a sviatkom. Akosi zázrakom ľudia rešpektujú sviatky, nikde sa nevŕta, nepíli, je pokojné nedeľné ticho.

„Ako ticho pred búrkou, nezdá sa ti?“, spýtala som sa Diany.

„Preboha, nestraš!“, zaúpela, „Veď čo by sme robili zajtra. Všetko je pozatvárané, všetci trčia doma. Kam by sme potom išli?“

Diana sa tvárila fakt dosť zúfalo. Chápem, Peter by sa vážne unudil k smrti.

„No, čo by sme robili?“, prehlušila moje myšlienky.

„Vybrali by sme sa do mesta na prechádzku po starých kostoloch.“, napadlo ma, „Možno by som našla nejaké dobré zábery pre svoj objektív.“

To by nebolo zlé, ale snáď nám počasie vyjde a bude krásne ako dnes.“

Po krátkej vychádzke sme sa vrátili a Diana sa pobrala domov. Nezvyknutá sedieť so založenými rukami som si večer pozrela s babičkou telku, mama bola stále zavretá v ateliéri s jasným príkazom: Nerušiť ani keby horelo! S najväčšou pravdepodobnosťou ju kopla múza a na niečom pracuje.

Ráno vykuklo slniečko v celej svojej kráse. Jeho východ som pozorovala nerušene s rannou šálkou kávy. Najradšej by som dnešný deň strávila s Tomášom sama. Niekto zúrivo zazvonil na bránu. Cez okienko som uvidela uja Karola. Jemu nešlo neotvoriť. Vrútil sa dnu s celou svojou živelnosťou starých Račanov, a kým nás šibal, stále čosi štebotal. O zdraví, o nožičkách, aby poslúchali a podobné hlúposti, ktoré sa zvyknú pri tejto mužskej zábave vravieť. Pohárik slivovice neodmietol, maľované vajíčka si pobral tiež. Po jeho odchode nastalo ticho. Nie na dlho.

Prišiel Tom pre mňa, srdiečko mi poskočilo radosťou . Zákerne vybral z vrecka miniatúrny korbáč. Zradca jeden!

„Šibi-ryby, miláčik, dám si sladký koláčik. Po koláči sladké bozky a ...a ďalej už neviem, čo by sa rýmovalo“, a postískal ma, až mi dych vyrazilo. Babička sa spýtala, či bude tiež takto pekne vyšibaná a Tom ich so smiechom vystískal obe. Vzala som piknikový košík s bábovkou, kávou a minerálkou a nasadla do auta. V intimite vozidla si Tomáš neodpustil zopár bozkov, z ktorých sa mi opäť roztriasli kolená.

„Šup- šup, štartuj, lebo sa tam nedostaneme!“, prikázala som mu.

„Najradšej by som ani nešiel,“ priznal sa Tom. „najradšej by som si ťa odviezol a mal len pre seba.“, zašepkal.

„Ale už sme to sľúbili dávno.!

„Nemôžeš im zavolať, že som napríklad chorý?“

„Ako poznám Dianu, určite by ťa chcela navštíviť doma“

„Jaj. Tak potom nič. A nemôžme tam byť iba chvíľku, a potom im zdrhnúť?“

„Rýchlo štartuj!“, zavelila som, keď som zazrela Marekovu motorku. Auto zavrčalo a odpichlo sa z miesta. Práve včas, aby nás nezbadal. Tom sa povypytoval na Mareka a zdalo sa, že trošku žiarli. Ale nedal navonok nič najavo.

Naložili sme do auta Diu, tá bola celá šťastná, že vidí Tomáša, potom sme boli pre Petra, ten nebol šťastný, že nás vidí, bral nás asi ako berieme nutné zlo. Zvláštne, zdalo sa mi, že Diu pobozkal len tak z povinnosti. Na Tomáša zazeral ako vrah na dovolenkovom pobyte. Už niekoľkokrát ma mrzelo, že som im tento výlet sľúbila, ale teraz ma ťažil ako kameň na krku. Tak nič. Nebudem kňučať, budem sa baviť v rámci možností. Dala som si záväzok, že sa budem chovať slušne. Veď ja sa napokon vždy chovám slušne. Až veľmi slušne.

Táto analýza v duchu ma celkom rozveselila. Zapojila som sa do debaty o tom, ako nám počasie vyšlo, Peter skonštatoval, že muselo, lebo podplatil tam hore, Tomáš sa venoval riadeniu a Dia žiarila ako slniečko na hnoji.

Sad Janka Kráľa bol plný mladých ľudí. Našli sme si svoj kúsok na trávniku, rozložili deku, ako prvé sme vytiahli karty.

„A kde je Miloško?“, spýtala som sa Diany.

„Ten išiel babičke do Modry, keď si sa mu odmietla venovať.“

:Aký Miloško?“, spýtal sa so záujmom Tom.

„Môj braček, je zaľúbený do Vierky až po uši.“, povedala mu Dia.

„A to si s ním vybavím,“ zahundral Tom a nás to pobavilo. Nevedel, že Miloško je ešte dosť mladý.

„Vierka má veľké množstvo nápadníkov.“, zaševelila Diana a ja som ju v momente kopla.

„Au!“, zavila.

„Nepreháňaj, moja. Vieš, že sú to len také žartíky.“, ohradila som sa.

„No, ani by som netvrdila. Marek je ako tvoj tieň a Miloško zase až také dieťa nie je“, obraňovala sa Diana a čakala asi, že bude Tom žiarliť, ale ten ma objal okolo, ramien a pobozkal ma.

„Nesmierne ma teší, že sa tak páči viacerým. Majú dobrý vkus.“, a zákerne mi pozrel do karát.

Po prehratej kartovej hre som navrhla futbalový zápas baby proti chlapom. Bol prijatý kladne, vytvorili sme si pomyslené bránky a zápas sa začal. Výkop mala na starosti Dia a ja som čelila útoku Petra, ktorý sa prednostne zhostil lopty. Skončil na zemi s modrinou pod kolenom a snažil sa kričať niečo ako faul. No, kto by ho už počúval, zúfalca bez lopty, keď som sa snažila dostať to malé guľaté do ich bránky. Tvrdo som atakovala Tomáša a strelila celkom presne. O desať centimetrov.

„Jedna nuláááá!“, hučala som na spoluhráčov, Dia sa pridala a chlapci sa snažili zúfalo brániť.

„Ak si myslíte, že vyhrať nad dievčatami je jednoduché, je to váš najväčší omyl v živote.“, povedala som im a kým rozhadzovali rukami a snažili sa dovolať spravodlivosti, napálila som to do bránky druhý krát.

„Ale, baby, vy hráte proti pravidlám!“, zaprotestoval Peter, ale Tomáš sa len tak usmieval, jemu sa to celkom páčilo. Rozbehol sa ku mne objal ma a podlo mi ukradol loptu, ktorú ihneď bezpečne kopol do našej bránky.

„Keď žiadne pravidlá, tak žiadne.“, dodal pobavene a už sa snažil napáliť druhú strelu, ale Diana tentokrát objala jeho, ja som mu síce loptu rýchlo vzala, ale zdalo sa mi, že ho Dia akosi z náručia nepúšťa. Zdvihla som loptu zo zeme do rúk a s povzdychom som ju jemne uložila do ich nechránenej bránky.

„Môžete sa snažiť, ako chcete, ja som najlepšia!“, vyhlásila som dvojzmyselne, Tom sa vymanil z objímajúcich rúk a nálada očividne klesla. Bolo krásne, ale cítila som nepríjemné napätie. Pobrala som sa k deke. Vybalila som pohostenie z košíka a na chvíľu sme mali dôvod mlčať. Peter si nás premeriaval blýskavými očami. Diana hltala Tomášove pery pohľadom hladného psa a mne z toho bolo zle. Úplne pokazené sviatky. Ľahla som si na lavičku a oddala som sa slnečným lúčom. Bolo teplo a slnko hrialo. Hlavou mi behali rôzne myšlienky. Hlavne som si uvedomovala, že strácam priateľku. Diana je zamilovaná do Tomáša a to nie je fér. Priateľky si frajerov nekradnú. Diana sa môjho snaží.

Tomáš mi nadvihol hlavu, posadil sa a jemne si ju uložil na kolená. Pomrvila som sa, aby som si našla dobrú polohu a zalialo ma blažené hladkanie po vlasoch. Konečne niečo príjemné na dnešnom dopoludní.

Diana a Peter na deke osameli. Začali sa tlmene hádať, takže som nerozumela, o čom, ale tuším, čo bolo predmetom hádky. Potom sa Peter zdvihol a bez pozdravu odkráčal preč. Diana tam zostala sedieť sama.

„Fúha, asi sme sa stali svedkami rozchodu,“ zhodnotil Okatý situáciu.

„Aj mne sa tak vidí. Ideme k nej?“, zdvihla som sa.

Vstali sme a pomaly sme sa vliekli ku deke.

„Odišiel“, sucho skonštatovala Dia.

„Všimli sme si,“ zahundrala som ešte suchšie.

„Odišiel navždy!“, zdôraznila ublížene Diana.

„Hm, to sa snáď zase spraví, veď ste sa vždy dali dokopy.“, snažila som sa ju utešiť. V tom sa rozplakala a oprela o Tomáša. Ten sa na mňa bezradne pozrel. Očervenela som od hnevu. Jediné, čo mi zabránilo jej vylepiť, je moja dobrá výchova, prehnaná empatia a dôvera v Tomášove city. Vytiahla som vreckovky a podala som ich Diane. Nálada bola úplne preč. Pomaly sa blížil čas obeda a ja som zatrúbila na odchod. Tomáš sa s úľavou zdvihol, pomohol Diane na nohy a poskladal deku. Ja som zbalila zvyšok proviantu do košíka a vykročila na parkovisko. V celom sade to voňalo jarou, slnkom a dobrou atmosférou, len naša bola úplne pokazená. V aute sme mlčali. Tomáš vyložil Dianu pred domom a keď za ňou zabuchli dvere, tak si od úľavy vzdychol.

„Môžem ťa ešte pozvať na obed?“, spýtal sa s obavami v hlase.

„Nie, musím si dať dokopy myšlienky, asi by som dnes nebola dobrá spoločníčka.“

Odviezol ma pred dom. Vypol motor, bolo vidieť, že ho všetko mrzí. Sama som ho objala a s láskou pobozkala.

„Zavoláme si, dobre?“, zašepkala som.

„Mám na teba prosbu, Vierka“

„Akú“

„Namaľuješ mi jedno mega vajce?“, spýtal sa a vystúpil z auta. Vyšla som celá zvedavá za ním. Otvoril kufor a vybral z neho cestovnú tašku. Od netrpezlivosti mi išlo oči vypučiť. Kabelu rozopol a odhalil dôkladne zabalené obrovské vajce.

„To je pštrosie?“, zvedavosťou som horela.

„Možno, netuším, ležalo vo vinohradoch, takmer som sa oňho potkol.“

„A nemali by sme ho najprv vyfúknuť?“, zamyslela som sa.

„Nie, to by bola asi škoda. Ak tam niečo je, už to asi nebude jedlé, tak ho necháme tak.“, rozhodol Tom a ja som ho chcela vziať do rúk, ale mi v tom zabránil.

„Opatrne! Pekne zabalené, musí byť v teple, čo ak sa z neho malý pštrosík vyliahne!“

Podal mi celú kabelu. Zasmiala som sa jeho predstavám, ale nebudem mu brať ilúzie. Dostala som ešte bozk na rozlúčku a pomohol mi odniesť náklad.

Doma som v izbe uvažovala, čo s vajcom. Nechala som ho v taške a išla som do ateliéru pohľadať špeciálne farby z prírodných zdrojov, ktoré mama aj s babičkou roky miešajú. Bez akejkoľvek chémie. Ak tam ten pštros je, aspoň mu to neublíži.

Chvíľu som vajce študovala, hladkala jeho pevnú škrupinu, pórovitú vrchnú vrstvu, ktorá dobre zachytávala farby. Farbami som nešetrila. Keď zábava, tak poriadna. S maľovaním som skončila veľmi neskoro a zaspala som s farebnými rukami.