Tak sme si jeden krásny teplý večer sedeli s babičkou
v ateliéri, popíjajúc očistný čaj, samé, bez mamy, ktorá
išla na rande. Babka rozmýšľala, či do jej kvetinového diela
nemá pridať trochu ružovej, ja som nahlas rozmýšľala, či
nemáme nájsť aj jej nejakého štramáka, za čo som si vyslúžila
buchnát a ružové fúzy pod nos so štetcom. Do toho smiechu
mi zazvonil telefón. Tomáško.
„Vierka, prosím ťa, rýchlo prídi ku mne! Všetko nechaj tak
a poď!“, jeho hlas znel priam zúfalo. Zľakla som sa, či sa
niekomu stalo niečo zlé.
„Nie, nikto nie je zranený, ani chorý, len, prosím ťa, poď
už!“
Tak som celá zvedavá nasadla do auta, ani som sa neprezliekla a za
pár minút mi už Tomáš otváral dvere, Atos v dome zúrivo
štekal, ani ma neprivítal.
„Poď rýchlo, Vierka, neviem čo to je!“, nenechal ma vyzuť sa
a ťahal ma za ruku do svojej izby. Rodičia očividne neboli
doma.
To, čo som zbadala, mi zobralo dych. Po písacom stole sa
promenádovalo prehistorické čudo, ktoré takmer splývalo s farbou
stola. Len zafírové oči mu svietili do lampy nad stolíkom.
Zostala som ako prikovaná. Hneď som pochopila súvislosti. Tomáš
na mňa hľadel veľkými spýtavými očami, akoby som bola vševed.
Vytiahla som z vrecka telefón a vytočila som babkine
číslo.
„Babi, potrebujem tvoju pomoc! Vieš...“, trošku som sa
zakoktala, „porušila som sľub a namaľovala som vajce. A to
puklo. Je u Tomáša!“
Viac som nedohovorila, lebo ma vypla. Tak sme tam stáli a pozerali
sme sa s tvorom na seba. Pripomínal mi drakov z mojich
snov. Preboha! Moje sny sú teda skutočnosť!!!
„Tomino, bude sa volať Zafír.“, povedala som upokojujúco
a pristúpila k dráčikovi. Atos prestal štekať, len
sedel pri stolíku a díval sa na mňa a na dráčika.
Zafír sa posadil ako pes a tiež čakal, čo sa stane. Prišla
som k nemu úplne blízko a natiahla som ruku. Zvedavo si
ju obzrel a očuchal. Tomáš už očividne nerozumel ničomu.
Natiahla som aj druhú ruku a podobrala zvieratko zo spodu.
Nadvihla som ho a pritúlila k svojej hrudi. Ten sa
spokojne poddal a vzápätí zmenil hnedú farbu na zelenú
v odtieni môjho trička.
„Waw! To je úžasné!“, vzdychla som nahlas.
„Vierka, čo to je? Ty vieš o čo ide, všakže?“, spýtal
sa Tom.
„Nie som si úplne istá, ale o takých sa mi každú chvíľu
sníva a nielen o takých malinkých, skôr o tých
väčších... Podľa mojich snov zrejme poriadne narastie.“,
skonštatovala som s dráčikom v náručí. V tom sa
ozval zvonček. Babina si teda švihla. Keď ju voviedol Tom do izby,
netvárila sa prekvapene, iba zvedavo.
„Vierka, ten je krásny!“, zvolala obdivne, asi ako keď niekomu
úprimne pochválime novorodené dieťa.
„Babi a teraz vysvetľuj! Ty určite vieš, čo sa deje!“,
vyzvala som ju.
“Počkaj na mamu, za chvíľu príde a zatiaľ mi ho trošku
požičaj.“
Podala som jej Zafíra, vzala ho s nehou matky, ktorá ide
kolísať dieťatko. Dráčikovi sa zrejme páčilo, že ide z náruče
do náruče a odmenil sa zmenou na farbu modrej blúzky, ktorú
mala na sebe babka.
„Úžasné!!! Nevedela som si ho ani predstaviť. To je krása!“,
vzdychala babka a Tomáš tam sedel a vôbec nevedel, o čom
je reč, bol z toho celý vedľa a zaslúžil by si
vysvetlenie. Myslím, že toho bolo na neho poslednou dobou veľa.
Najprv priateľka liečiteľka, teraz drak z rozprávky.
Normálneho človeka by to asi pekne zobralo, možno by skončil na
psychiatrii, ale on je mladý a pružný, zvládal to na dané
pomery obdivuhodne. Znovu zacengal zvonček. Zrejme mama.
Vtrhla do izby so zvedavosťou dieťaťa. Mňa si ani nevšimla, ale
hneď sa vrhla k babke.
„Bože, to je krása! Ono to naozaj existuje! Ukáž sa, ty môj
malinký!“, výskala od vzrušenia a hneď si Zafíra
pritúlila na svoj dobre vyvinutý materský hrudník. Dráčik
zmenil farbu hladkej kože na krémovú žltú, čím si vyslúžil
od mamy pusu na dračiu hlávku.
„Nádhera!“, spokojne skonštatovala mama.
„Dobre, dámy, som rád, že sa tešíte, ale ja by som tomu tiež
chcel rozumieť!“, takmer nahnevane sa ozval Tomáš.
„Ja tiež,“ pritakala som.
„Dobre, sadnite si. Vaši, Tomáško neprídu? Mali by sme radšej
vziať tohto anjelika a ísť k nám, lebo by o ňom
nemali zatiaľ vedieť. Nepochopili by to.“
„Obaja sú v službe až do rána, takže nehrozí žiadne
prekvapenie z ich strany, môžete hovoriť.“, povedal Tomáš.
„Vieš, Tomáško, vás osud spojil s Vierkou. Ja som to
trochu tušila, keď ste si tak rozumeli. Že je Vierka Tvorkyňa, to
sme s babkou vedeli hneď, ako sa prejavili jej schopnosti
liečiteľky a jej výtvarný talent. Taký dar prichádza raz
za sto rokov. V Rači odjakživa žili také ženy a draci,
ktorí Raču chránili. Preto sa volala Dráca, ešte z dôb
stredoveku, než prišlo kresťanstvo. Jednoducho, všetky
prehistorické tvory zrejme nevyhynuli. Vždy to tak bolo, mládenec
ako ty, Ochranca, našiel vajce, Tvorkyňa mu dodala farby a obaja
sa starali o dráčika do jeho dospelosti. Ochranca svoju rodinu
chránil, bola niečo ako svätá a v dospelosti drak
chránil Karpaty aj s Račou a jej obyvateľmi. Po príchode
kresťanstva sa toto všetko muselo utajovať, zvlášť po tom, čo
začali upaľovať Tvorkyne ako bosorky. Zázračná schopnosť
liečiť nebola žiadúca. Tak, ako aj dnes. Aj keď je už naša
kresťanská obec prístupnejšia, aj tak to všetko musíme utajiť.
Ak by ho niekto objavil, vznikla by z toho senzácia, zavreli by
ho niekde do klietky a robili na ňom pokusy. Draka nám poslali
nebesia, z nejakého dôvodu nás má pred niečím chrániť.
Je mi to ľúto, do posledného okamihu som si myslela, že sa to
v dnešných časoch nestane, že je mier a nie je treba
okolie chrániť, ale zrejme sa niečo deje. Týmto strácate
slobodu. Vaša životná úloha je vychovať mláďa a chrániť
ho.“, povedala takmer na jeden nádych.
Dlho sme mlčali, snažili sme sa pochopiť, čo nám tu mama
predniesla. Bolo to neuveriteľné, keby som o tom len niekde
čítala, myslela by som si, že ide o nejaké nepodarené
sci-fi, ale teraz mi to začína dávať zmysel.
„Mama, to sú tie staré dokumenty a knihy v truhlici na
povale?“, napadlo ma.
„Áno, Vierka, máš dobrú pamäť. Videla si z nich niečo
ešte ako malá, ale myslela som, že si na ne už zabudla. Preto si
aj mávala také sny. Draky v tvojich snoch boli skutočné, ja
a ani babka sme žiadnych v živote nevideli, posledný sa
stratil zároveň s koncom druhej svetovej vojny. Tradovalo sa,
že vďaka drakovi bola Rača a Bratislava dosť uchránená. Je
to možné, ale žiaľ, nikto o tom nechcel hovoriť, všetci sa
báli. A potom prišli na Slovensko Rusi. To by bolo potrebovalo
stovky drakov proti nim a zrejme by to vyvolalo ďalšiu
vojnu...“
„Počkajte, dámy, to znamená koniec štúdia a budem musieť
strážiť draka?“, položil trošku egoistickú otázku Tomáš
a mňa to ranilo.
„Nie, Tomáško, študovať a žiť vlastný život v podstate
môžeš ďalej, predsa sú dnes rôzne zabezpečenia, technika,
ktorá to zvládne za nás. Len máš povinnosť žiť v blízkosti
Tvorkyne, čo asi to ťažko vysvetlíme tvojim rodičom, prečo by
si mal žiť s Vierkou.“
„Mama, ale to je ozaj ako v stredoveku, ja Tomáša milujem,
ale na spoločný život sme predsa primladí!“ oponovala som ja.
„Toto teraz nebudeme riešiť, dobre? To vám musí samé prísť.
Dráčika vezmeme domov. Tomáško, tvoji rodičia o tom zatiaľ
nemusia vedieť, nepatria medzi Zasvätených. Zasvätení sme my,
Polákovci a možno ešte niekto, len netuším kto. Zasvätení
majú povinnosti pomáhať!“
„Je ešte niečo, o čom by sme mali vedieť?“, logicky sa
spýtal unavený Tomáš.
„Bohužiaľ, áno. Sú tu Nesmrteľní. Aspoň boli, netuším, či
nejakí na svete sú, ale môžu byť hrozbou. Teda nie priamo
Nesmrteľní, ale tí, ktorí sa Nesmrteľnými chcú stať.“,
pritakala mama.
„Čo to pre nás znamená?“, bol zvedavý Tom.
„Budú sa snažiť draka zabiť. Ak zabiješ draka, staneš sa
Nesmrteľným.“ Zašepkala mama, „Ale neviem, či je práve táto
cesta výhrou. Vidieť, ako milovaná osoba starne, blízki
zomierajú, to nie je dar, to je peklo. Ale niektorí sú proste
posadnutí nesmrteľnosťou,“ pokračovala mama a hladkala
zaspávajúce stvorenie.
Nastalo ticho, babka nás neprerušovala, každý sme si ukladali
svoje myšlienky, aj keď toto celé nešlo stráviť hneď. Sedeli
sme všetci mlčanlivo, Atos sa uložil vedľa mami, ktorá mala na
rukách spiace mláďa.
„Keby som bola poslúchla a nenamaľovala surové vajce,
nebolo by sa to stalo! Keby som ...“, vírilo mi hlavou. Ale to
nemalo žiadny význam. Jednoducho je neskoro plakať nad rozliatym
mliekom. Treba sa k tomu postaviť s plnou vážnosťou. Ak
nám nebesá dali také poslanie, treba ich poslúchnuť a nasledovať
svoj osud. Začalo mi všetko dochádzať. Tá nadmerne veľká
a elektronicky zabezpečená garáž, v ktorej ani
neparkujeme, lebo je postavená na konci dvora a susedí
s vinohradmi. Babka aj s mamou boli pripravené...
„Dobre, koniec rozjímania!“, zavelila som. „Vstávajme, už
s tým nič nenarobíme, musíme ísť, je neskoro, to malinké
je unavené a potrebujeme sa z toho všetci vyspať.
Tomáško, je mi ľúto, že to takto dopadlo, vyspi sa z toho,
ráno je múdrejšie večera.“, rozlúčila som sa , mama uložila
mláďatko do vystlanej kabele, z ktorej vybrali zvyšky škrupín
vajca. Dráčik sa pokojne pomrvil a vydal pri tom také smiešne
pazvuky.
Tomáš nás vyprevadil k autám, ale zdalo sa, že ani dobre
nevníma. Ani sa nečudujem, žije v príliš reálnom svete,
mal svoje predstavy o budúcnosti, možno nie som pre neho tá
jediná vyvolená, možno nespĺňam jeho predstavy o dokonalej
partnerke a určite sa ani jeden z nás ešte nechcel takto
vážne viazať. Zafíra si vzala do auta mama, bola z nás
najpokojnejšia a najvyrovnanejšia. Aj do spálne si ho vzala
s tým, že sa o neho postará.
Do postele som doslova padla, od vyčerpania, so zmiešanými
pocitmi. Spala som veľmi zle. Spánok sa mi miešal s bdením,
slzy mi tiekli od žiaľu nad Tomášovou reakciou. Ráno som bola
príliš vyčerpaná na to, aby som išla pokojne do školy.
Presunula som sa k mame. Ktorá sa už aj vrátila z obchodu
s dojčenským mliekom, fľašou a cumľom, lebo sme ani
netušili, čo to stvorenie bude jesť. Priniesla aj množstvo
zeleniny a mäsa, nech má na výber. Dráčik sa spokojne
zobudil, vyceperil sa zo svojho lôžka a urobil potrebu rovno
na parkety.
„Prasiatko!“, zamrmlala som a nepekne som na neho zazrela
a vybrala som sa poupratovať neporiadok. Zafír cupkal za mnou
až do kúpeľne. Čaptavé končatiny, ktoré sa nedajú nazvať ani
labkami, ani nohami sa mu na podlahe šmýkali. Hodila som výkaly do
záchodovej misy a spláchla. Pre mňa bežný úkon, pre Zafíra
novinka. Zvedavo strčil do záchoda hlavu, načahujúc sa na
špičkách pazúrikov a bol celkom schopný do misy aj skočiť.
„Aha, tak tu budeme ozaj musieť vychovávať od základu. Toto je
tá moja životná rola. Ale mali sme na to byť dvaja.“ Myšlienky
mi lietali hlavou ako draci oblohou. Ktovie, či je ozaj Tomáš ten
pravý, ten vyvolený byť Ochranca. Ak by bol, tak by to predsa
prijal!
Pohladila som dračie stvorenie po hladkej hlave a prstom som mu
ukázala, že je to fuj a nono!
Dráčik spustil pazúriky a veselo odcupital do kuchyne, kde
mama chystala do fľaše mlieko.
„Vykľulo sa to z vajca, tak to predsa nebude cicavec!“,
namietala som.
Zafír ovoňal ponúkanú fľašu a bez problémov ju vycucal.
Plesla som sa po čele:
„Asi by z toho boli biológovia a všetci vedci trochu
vedľa!“
Vierka, draky sú všežravce a hlavne pažravce! Preto
vystupovali v rozprávkach ako tvory, čo pojedajú princezné,
ale nemusíš sa báť. Ako ľudia draky nejedia, tak draky nejedia
ľudí. Majú voči nám rešpekt a zároveň ako
k potencionálnemu jedlu odpor. Ale to neznamená, že nedokážu
zabiť. Ak sú ich milovaní ohrození, zabijú predátora bez
ľútosti. Oni sami sú veľmi ťažko zraniteľní, samozrejme, voči
moderným zbraniam sú úplne bezmocní, predtým ich Nesmrteľní
popravovali sťatím hlavy a aj to museli spraviť jedným
ťahom, lebo draky majú úžasnú regeneračnú schopnosť, vrodenú
od svojej Tvorkyne. Ochranca, ktorý prišiel o svojho draka
predčasne, opúšťal Drácu, lebo sa hanbil. Literatúra neuvádza,
čo bolo s ním ďalej. Tvorkyňa zostáva žiť v dedine
a je váženou osobou. Lieči, pomáha pri pôrodoch a vyhováva
svoje deti...“, mama chcela pokračovať, ale ja som si chcela
niečo zajesť na raňajky.
Dráčik, plný energie, pobehoval po kuchyni, podarilo sa mu zhodiť
zo stolíka šálku s kávou a šmyknúť na vyliatej
tekutine. Neviem prečo, ale bolo mi to smiešne, chodila som za ním
a vysvetľovala som mu ako malému dieťaťu, čo môže a čo
nemôže a on sa tváril, akože všetkému rozumie. Bolo to
neodolateľné stvorenie.
Na sporáku zaprskali a zavoňali vajíčka, pod sporákom
krútil nosom Zafír a niekto zazvonil. Nastala panika, ale
napokon ma napadlo, že nemusím nikoho vpustiť dnu, vyhovorím sa
na chorobu. Bol to Tomáš. Otvorila som mu diaľkovým ovládaním
bránku a išla otvoriť vchodové dvere. Samozrejme so
sprievodom farby meniaceho tvora. Chvíľu sme stáli oproti sebe
a dívali sme sa do očí. Náš očný kontakt zrušil Zafír,
ktorý sa vytrvalo snažil upútať pozornosť Tomáša drganím. Ten
sa zohol a vzal tú našu ohavu do náručia. Zafír bol
spokojný, že vyhral, Tomáš bol rád, že premohol svoju mužskú
ješitnosť.
„Dobrý deň,“ pozdravil nás všetkých, „ v prvom rade
sa chcem ospravedlniť, dlho mi trvalo, kým mi prišlo, akú skvelú
možnosť a životnú šancu mám niečo v živote dokázať,
zažiť. Aj keď som presne nevedel, čo od života očakávam, toto
je tá najúžasnejšia možnosť, akú kto v mojom veku dostal.
Chcem byť vašim Ochrancom!“ vysypal zo seba jedným dychom
a babina vzdychla:
„Chvalabohu! Veď vám budeme pomáhať, ako sa bude dať, najhorší
problém budú tvoji rodičia, Tomáš, asi im to všetko ťažko
vysvetlíme.“, povedala mama.
„No, sú dve možnosti: buď sa zahrám na hlupáka a odsťahujem
sa sem bez vysvetlenia a stratím ich, alebo im povieme pravdu!“
povedal Tomáš.
„Pravda je najlepšia možnosť, len ich musíme na to pripraviť.
Máme minimálne mesiac času, kým sa prešmykne informácia
o drakovi, aj keď si myslím, že to dokážeme utajiť aj
dlhšie, ale mesiac máme na život bez strachu o jeho život.
Potom sa už môže stať, že začne po ňom niekto z Nesmrteľných
sliediť. A to už budeš musieť byť tu a chrániť
Zafíra a aj Vierku!“
Zažiadalo sa mi Toma objať. Chvalabohu, je to muž na svojom
mieste!
„Poďme si dať raňajky, určite si aj ty hladný, vyzeráš
unavene.“ Skonštatovala som.
„Celú noc som nespal, až nad ránom na dve hodinky a potom
som sa zobudil úplne zmätený, či sa mi to len snívalo. Chápeš,
je to také rozprávkové, ako z filmu!“ dodal Tom a zohol
sa, aby si aj on vzal dráčika na ruky. Ten sa slastne pomrvil,
zavrtel chvostom ako pes a prispôsobil farbu.
Tomáš a dráčik sa kŕmili z jedného taniera, babička
a mama sa usmievali a preberali sme Zafírovú vlastnosť
chameleóna, meniť farby a splývať s pozadím. Zrejme je
to niečo, čo ho bude dokonale chrániť pred neželaným pohľadom.
„Len mám trochu obavy,“ prerušila som ticho pri popíjaní
kávy, „Obavy nie z výchovy draka, to za pomoci zvládneme,
ale skôr mám strach z toho neznámeho, čo nás má ohrozovať,
či nás niekto napadne, bude vojna alebo aká iná hrôza sa
chystá...“
„Vierka, nad tým si teraz nelám hlavu, možno nepôjde o nič,
možno ide len o čas, keď tu už dlho žiadny drak nebol, asi
mal jednoducho prísť.“ Upokojovala ma babka.
„Ale čo, až vyrastie a už mu budú priestory nášho
útočišťa malé, čo potom, kde bude bývať a skrývať sa?“
nedala som pokoj.
„No, nad tým sme rozmýšľali dávno. Asi budeme musieť požiadať
o pomoc niekoho, kto žije vysoko v horách, v lesoch,
ale aby bol dostatočne prístupný pre nás. Predtým sa to
neriešilo, lesní pracovníci vždy postavili drakovi veľkú
drevenú búdu, kde prebýval v pokoji, kde bol dostatočne
chránený pred nepriazňou počasia, aj keď je dosť otužilý,
predsa nie je príjemné spať v zime vonku. Bohužiaľ,
z týchto stavieb sa nezachovalo nič, tak som uvažovala nad
kamarátom z detstva, Tiborom, ktorý býva na Bielom Kríži,
vieš tam hore, sú tam aj diviaky, aj kone občas prechováva, snáď
by sa dalo nájsť kúsok miesta pre draka.“ Uvažovala mama
nahlas.
„To nie je zlé, Tibor sa mi zdá celkom vhodný na Zasväteného.“
Povedala babka. „Len, aby nemal sklony byť jedným
z Nesmrteľných!“
„Snáď nie, on vyzerá byť normálny.“ povedala mama.
„Mali by ste to preskúmať opatrne, najprv tam ísť akože na
túru a popri návšteve zaviesť reč na legendu. Podľa
reakcie by ste mohli posúdiť, či je možné urobiť z toho
Tibora Zasväteného.“ Napadlo ma a môj nápad bol schválený
pritakaním všetkých prítomných a Zafír tiež pokýval
hlavou na znak súhlasu, hoci nemohol ani tušiť o čom je reč.
A potom ňuchal po stole, či je tam ešte niečo na zjedenie.
Podala som mu na zem kúsok čerstvého rohlíka a ten ho začal
veselo naháňať po kuchyni.
„Dnes musíme všetko v dome prispôsobiť nášmu novému
obyvateľovi, aby bol v bezpečí ako on, tak aj naše obydlie.
Nemienim prísť o naše sklené ozdoby a porcelánové
misky!“ naoko zazrela babka na vyvádzajúceho Zafíra. „Vierka,
vezmite ho s Tomášom von a skúste ho prinútiť urobiť
potrebu vonku a nezabudnite ho pochváliť, keď sa mu to
podarí.“ Zavelila babka a my s Tomášom sme nadšene
poslúchli.
Dráčik vonku pobehoval s nadšením, krásne menil farby
a všetko ovoniaval s nesmiernym vzrušením z objavovania
okolia.
„Vierka, ja som taký magor, nehnevaj sa na mňa,“ objal ma Tomáš
a mne bolo pri tom krásne, „v noci mi to všetko došlo, asi
mi to dochádza pomaly, zrejme mi niekto stojí na kábli.“
„No, mrzelo ma to, ja ťa chápem, ani mne sa nepáčilo prísť
o slobodu, tiež by som radšej študovala, ale snáď sa mi
podarí aspoň s odretými ušami dokončiť strednú. Tomino,
urobím všetko preto, aby si mohol ísť študovať medicínu!“
uisťovala som ho o svojej láske.
„Nie, Vierka, ja som už čiastočne zmaturoval, ešte ústne
skúšky spravím, a podľa všetkého bude dráčik potrebovať
moju ochranu rok. Takže pôjdem na prijímačky a keby ma
prijali, tak si podám žiadosť o odklad. Nemôžem nechať
chrániť Zafíra mamu a babku!“ povedal nekompromisne
chlapsky Tomáš, za čo si odo mňa vyslúžil vrelejšie objatie
a bozky. Obaja sme pocítili tú známu túžbu, ktorá zmietala
našimi telami.
„Ovládaj sa, Vierka, nemysli na také prízemné veci!“ zavelil
Tom.
„Ty sa ovládaj,“ capla som ho po zadku a rozbehla som sa za
dráčikom, ktorý študoval kmeň starej jablone na dvore a brúsil
si na nej pazúriky.
„A ty si čo, malý kocúrik?“ prihovorila som sa mu. Sadol si na
trávu a ešte viac zozelenel.
„Úžasné, keby som o ňom nevedel, tak si ho ani nevšimnem!“
zvýskol Tom, „On fakt nie je z diaľky ani vidieť!“
„To je dobre.. zato, ty si viditeľný výrazne,“ podrýpla som
na jeho jasno zelené tričko.
„Dobré, že?“ zasmial sa Tom. Milujem, keď sa smeje. Je taký
krásny. Povzdychla som si. Asi je koniec našim telesným
radovánkam.
„Vierka, Tomáš!“ zavolala na nás mama, „Ideme aj s babkou
do práce, tak to tu strážte, asi budeme dlho!“
Pozreli sme sa s Tomášom na seba. V očiach sme mali
rovnakú túžbu. Priniesli sme dnu Zafíra, ešte sa trošku motkal,
ale zdalo sa, že je unavený.
„Je ešte bábätko, musí ísť zase spinkať.“ Skonštatovala
babka a uložila dráčika do jeho postieľky z kabele.
„Zároveň mu kúpime väčšie lôžko, tak sa zatiaľ majte.“
Rozlúčili sa o chvíľu bolo počuť, ako auto opúšťa dvor.
Zobudila som sa na zvláštny šramot. Vyskočila som z maminej
postele, Tomáš ešte hlboko oddychoval, hrudník sa mu dvíhal
v pravidelnom rytme. Tvár toho chlapca vyjadrovala mier
a spokojnosť. Usmieval sa zo spánku.
Zafír už opäť cupital po maminej spálni a mal čumáčik
nalepený takmer na Tomášovej hlave.
„Poď, malinký, necháme ho, nech sa vyspí,“ zavelila som
a Zafír poslušne prekladal pazúrikmi po podlahe. Rovno som ho
vyviedla na dvor, aby si spravil svoje. Pršalo, čo ho zaujalo
a rozveselilo. Pobehal si, vykonal potrebu a bežal do
domu.
„Počkaj, svinka, pozri sa, ako si to tu zašpinil!“ zavolala som
ho späť do chodby a handrou som mu poutierala končatiny. Boli
ako tučnejšie nohy orla. Také studené pazúriky. „Nemykaj sa,
lebo ti tie nechty nalakujem na červeno!“ akoby sa tej hrozby
zľakol a pekne držal, kým ho vyutieram.
„Poď, urobím ti mliečko.“ Vošli sme do kuchyne, kde si sadol
k stolu a trpezlivo čakal. Fľašu s dojčenským
mliekom scucol naraz.
„Parádny chlapec!“ pochválila som ho. Bojovala som s veľkým
pokušením vytiahnuť fotoaparát. Ale zdravý rozum mi to zakázal.
Čo keby sa tie fotky dostali do nepovolaných rúk! Asi by som ťažko
tvrdila, že je to nejaká vydarená japonská hračka. Moje
myšlienky prerušilo spokojné odgrgnutie zvieratka.
„Ale no! Nevieš, že to sa nesluší?“ pohladila som tú jeho
plešatú hlavičku. „A dúfam, že nebudeš chrliť oheň, ako tie
draky v rozprávkach!“
Tomáš sa za chvíľu zobudí, je čas obeda, určite bude hladný.
Vytiahla som z mrazničky pizzu, nech sa trochu rozpustí,
upečiem ju, keď bude hore. Dráčikovi som postavila drobné kúsky
mäsa variť vo vode, ale keď zacítil mäso, olizoval mi ruky.
„Žeby som ti dala trochu surového?“, vytiahla som kúsok mäsa
z vody a Zafír ho zjedol s veľkou chuťou
a dožadoval sa ďalšieho kúska. „Pomaly, maličký, počkáš
si pekne na varené.“
Tomáš spal skoro až do večera, ja som tú pizzu zjedla aj
s pomocníkom, ale dala som piecť dve kurčatá. Medzitým sa
dráčik opäť uložil do svojho brlohu a nasýtený zaspal.
Aj keď sme s Tomášom posteľ ustlali, mama na ňu fľochla
jedným okom. Jej nič neujde. Zapýrila som sa. Vybalila to
najväčšie lôžko pre psa, aké mali, vystlané modrou podložkou,
mäkučkou ako obláčik.
„Povedala som v predajni, že máme vlkodava“, zasmiala sa
mama. „A čo robí náš lietajúci zázrak?“
„Snorí v mojej izbe“, povedala som, s Tomášom sa
hrajú na schovávačku, poď sa pozrieť.“
Obe sme sa vybrali do mojej izby. Zafír nás privítal nadšeným
skackaním a potom vyhrabal Tomáša spod postele.
„Pred ním sa asi neschovám,“ zahundral Tomáš, naprávajúc si
oblečenie, „je rýchlejší ako cvičený pes!“
Dráčik, spokojný so svojím výkonom sa dožadoval ďalšej hry.
Drgal do Toma papuľkou a potom aj do nás. Pristali sme s tým,
že nech chvíľu počká a rozišli sme sa po dome. Ja som
skončila v komore, medzi zaváraninami a zemiakmi,
dôkladne ukrytá za vrecom. Asi až tak dôkladne nie, lebo ma
našiel ako prvú. Víťazoslávne zamával niečím, čo by mali byť
časom krídla a upaľoval hľadať ostatných. Netrvalo mu to
dlho a o chvíľu za sebou vliekol mamu aj Tomáša.
„Šikovný chlapec je tento dráčik,“ hladkala som ho na rukách,
„ale stačilo, maličký, ty si sa síce vyspal do ružova, ale už
je čas, aby sme si oddýchli aj my ostatní!“, zavelila som mu do
očí a Zafír sklamane zvesil hlavu. Jeho smútok netrval dlho,
keď sme mu predložili plnú misku pečeného kuriatka. Hltal ako
opreteky, radosť sa na neho pozerať. Nové lôžko som preniesla
k sebe do izbičky a uložila som dráčika spať. Ovoňal
si postieľočku, do ktorej sme pridali aj Tomášove tričko
z kabele a spokojne sa uložil na spánok. Na rozdiel odo
mňa, malý zázrak zaspal takmer okamžite.
Nedalo mi, tak som sa v tichu začínajúcej noci vkradla na povalu.
Stiahla som rebrík na chodbe. Šramot asi zobudil mamu, lebo sa hneď
objavila pri mne.
„Si zvedavá?“, podpichla.
„Hej, ideš so mnou?“, spýtala som sa a mama prikývla. Ovanul
nás nočný chlad a mne na tvári pristála pavučina. Fuj! Oprášila
som sa a zažla svetlo. To ožiarilo rozľahlú povalu plnú
nepotrebných vecí, starého nábytku, kníh, hračiek. Vyzeralo to
presne tak, ako povaly vyzerať majú, keď ukrývajú tajomstvá
minulosti.
„Jéj, môj hojdací koník!“, vykríkla som, keď som ho
zbadala. V útržkoch pamäte sa mi zjavovala postava mladého muža
s koníkom pod pazuchou. Alebo to bolo z nejakého filmu? Ťažko
povedať, na detaily z ranného detstva si spomenie máloktorý
človek..
Oprášila som koníka a opatrne som si na neho sadla.
„To sme odložili pre tvoju malú Vierku!“, povedala mamka s
úškrnom.
„Super, niet nad dlhodobé plánovanie!“, zosadla som zo
zaprášenej hračky. Obďaleč bola stará papierová krabica.
Otvorila som ju a v nej boli poukladané moje hračky. Aj bábiky s
vyšklbanými mihalnicami. Mala blonďavú kučeravú hlávku, modré
očká a žiadne šaty. Bola tam aj plastová kačka vyblednutej
farby, s ktorou som sa kúpavala ako všetky deti tých rokov.
V rohu povaly bol poukladaný nepotrebný nábytok, medzi ktorým
bola aj detská postieľka. Moja.
Konečne sme sa dopátrali k truhlici, kvôli ktorej sme sem prišli.
Bola vyrezávaná z dreva a visel na nej hrdzavý zámok. Mama
vylovil odkiaľsi kľúčik a po chváli zápasu so starým zámkom
sa jej podarilo truhlu pokladov otvoriť.
„Jéj, to je čarovné!“, zvýskla som a mama pritiahla starú
lampu, zapojila ju do zásuvky. Svetlo sa rozlialo po okolí a ja som
mohla lepšie obdivovať staré písomnosti. Potrhané, rukou písané
zväzky. Teda, lúštiť slová starej račanskej slovenčiny bolo
namáhavé a tak sme si väčšinu len museli domýšľať. Pomáhali
nám početné kresby, znázorňujúce drakov a ľudí, bojovníkov,
drak s nepriateľom v papuli a obrovské zubiská, až sa mi nechcelo
veriť, že náš dráčik môže dorásť do takej veľkosti.
Človek, stínajúci draka mečom, zrejme Nesmrteľný.
„To bude asi trochu nadnesené, aby taký malý tvor mohol tak
narásť,“ poznamenala som. „A toto je čo?“
Mama sa skúmavo potrela na kresbu polodraka, poločloveka či
jaštera s ľudskou postavou.
„Perchta. Pozri, tu je to aj napísané. Perchta vnorí ruky do
človeka, aby za trest vybrala jeho vnútornosti a krutou smrťou
trestala bezbožníkov za obžerstvo.“
„Teda, tá by mala dnes roboty!“, zahundrala som nad stredovekým
démonom.
„Dobre, ale to je skutočnosť alebo si tak pomenovali nejakého
sériového vraha, či zákernú chorobu?“
„Ťažko povedať, o Perchte sa medzi Zasvätenými nikdy
nehovorilo.“, snažila sa mi vysvetliť mama. „Vtedy bolo veľa
rôznych bájok, božstiev, démonov, toto bude asi jeden z nich.“
Listovali sme opatrne, skúmajúc zachované tajomstvá, ale v
podstate sme sa nedozvedeli viac, len to, že draci skutočne
strážili poctivo. Nepriateľom nášho kraja nedovolili vyplieniť
dedinu, tu bol dokument o hľadaní strateného dieťaťa a drak s
dieťaťom v košieľke v papuli. Nezainteresovanému by sa mohlo
zdať, že ho ide zjesť, ale my sme už vedeli, že ho drak našiel
zatúlané a nesie ho späť do dediny.
„Ty, mami a dá sa na drakovi lietať?“
„Ako lietať?“
„No, že si mu sadneš na chrbát a on ma povozí.“
„Ty tu vidíš také obrázky?“
„Nie, len ma napadlo.“
„Keď to tu nie je, tak asi nedá, Vierka, to by sa asi nikto
normálny neudržal, snáď len nejaký kaskadér z filmov, čo skáče
po lietadlách a Belmondo.“
„A to je zase kto, ten Belmondo?“
„No, to je francúzsky herec, už teraz starý, ale bol známy tým,
že sa v takých scénach nenechal zastupovať kaskadérmi.“
„V tvojej mladosti sa už točili filmy?“, podrýpla som a
dostala som zaprášenou publikáciou po hlave.
Stratili sme pojem o čase a mňa pomaly začala drviť zima.
„Ideme spať?“, spýtala som sa.
„Poďme, aj tak už múdrejšie nebudeme. A to odlož naspäť,
musíme to opäť zamknúť, nikdy nevieš, aký nenechavec sa sem
dostane.“
„Veď keby chcel, si to môže odniesť aj s truhlicou.“,
zahundrala som.
„Nie tak ľahko, Vierka, je prikovaná k podlahe.“, ubezpečila
ma mama, zamkla poklady a ukryla kľúč do papule hojdacieho koníka.
Dobrý úkryt.
Na spánok mi už veľa času nezostalo, pred očami sa mi striedali
kresby zo zväzkov a Perchta s krvavým rukami. Bŕŕ´, čo všetko
si ľudia nevymyslia!
https://lh3.googleusercontent.com/-oxHI_FAko6U/VIB3sYTBpQI/AAAAAAAAARI/fpWagYP4Ptw/s1000/www.racan.sk-dv-160.jpg
0 komentárov:
Zverejnenie komentára