Dráca - Démoni z hôr, 9. kapitola

V kuchyni bol šramot. Išla som za zvukmi. Mama si varila kávu.

„Mami, nespíš?“

„Nie, neviem zaspať.“

„Nečudujem sa. Urob, prosím ťa aj mne a Tomášovi, ten bude určite tiež hore. Idem sa pozrieť.“, požiadala som ju, prehodila som si cez boľavé rameno župan a vyšla do chladného rána. Na dvore boli počuť zvuky prebudenej prírody, vtáctvo oznamovalo nový deň, vzduch voňal vinohradom, na dvore nebolo ani stopy po nočnom zápase. Obzerala som si miesto, kde asi ležal mŕtvy muž, ale nič. Ani kvapka krvi, ani kúsok špiny. Všetko zahladené, akoby sa nič nestalo. Mala som z toho veľmi nepríjemný pocit. Na toto si nezvyknem. Na smrť pred očami. Zatriasla ma zima. Z garáže vyšiel Tomáš, zastrčil revolver do nohavíc.

„Chvíľu som si nebol naistom, ale potom som pochopil, že si to ty. Dobré ráno.“, pobozkal ma na líce, akoby sa nič nestalo.

„Spal si?“

„Nie, nedalo sa. Ani von som nešiel, bál som sa o Zafíra.“, na to sa vysúkal z garáže aj drak. Ťažko sa predieral cez bránu.

„Vieri, musíme sa s ním už dnes rozlúčiť.“, poznamenal Tom.

„Ja viem.“, zašepkala som, hladkajúc prehistorickú obludu.

„Okrem toho, už sa s ním nedá spať. Smrdí!“, ohrnul nos Tomáš.

„Čo to tu o tebe hovorí ten škaredý Tomáš, ty môj malinký chlapček?“, pýtala som sa draka, ten sa s láskou otočil obrovskou papuľou na mňa a olízal ma mohutným jazykom. Bolo to tak nečakané, že som sa nestihla uhnúť.

„Fúj! Blé!“, uškrnula som sa utierajúc si mokrú tvár do rukáva.

„Nechcem byť hnusný, ale vravel som ti.“, zaškeril sa Tomáš. Má pravdu, už musí byť v lesoch. Už ho tu neochránime, tu je ohrozený. Keby bol v lese, nikto by ho nenašiel a ak, mal by šancu uletieť alebo sa brániť. Tu je zraniteľný.

„Poď, Tomáš, dáme si kávu.“, vzala som ho za ruku dovnútra. Atos vystrčil hlavu z garáže, aby vedel, kto ho tak skoro ráno zase budí. Ale keď videl, že ideme do kuchyne, upaľoval za nami.

Všetci sme mali kruhy pod očami, v tvári vpísané spoločné tajomstvo, hrozné tajomstvo, s ktorým sa tak ľahko nevyrovnáme. Poznám babku, zostarla mi priam pred očami, únava sa jej vryla do vrások, kútiky úst poklesli do pesimizmu. Mama sa chvela, ruky sa jej triasli aj so šálkou toho horkastého temného moku, ktorý pijeme s nádejou, že nás preberie zo zlého sna. Neprebral.

Tomášove oči prezrádzali smútok z toho, že takmer zlyhal. Ruka ma pálila ako v ohni a ústa ma pálili od kávy. S námahou som sa umyla a prezliekla, Tomáš mi pomohol navliecť to, čo som nezvládla sama, obuli sme sa a išli sme odviezť Zafíra. Drak cítil, že sa niečo deje, vedel to aj Atos. Obaja sa k sebe túlili. Atos vyzeral pri ňom ako maličké šteniatko. Zafír sa doslova nasúkal do nákladiaka. Mohutný a majestátny tvor zaťažil auto, ktoré s námahou kleslo. O pár dní by sa tam už nevošiel. Atos vyskočil do kabíny medzi mňa a Tomáša. Jeho hnedé očká boli vážne a smutné.

Cesta bola dlhá, možno aj preto, že sme sa nijako neponáhľali. Trmácali sme sa hrboľatou cestou, kam sa až dalo. Starý pán Jozef s niekoľkodňovým strniskom na tvári postával pred chalupou a fajčil. Vyzeral ako skutočný lesný muž. Dráčik vycúval z auta a splynul s prostredím. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, vzlietol nám ponad hlavy a na chvíľu zmizol.

„Idete na čaj?“, núkal nás Jozef.

„Nie, ďakujeme“, povedal Tomáš. „Pôjdeme pre mäso a vrátime sa, aby Zafír pochopil, že teraz je doma tu.“

„Rozumne, nebojte sa, tu mu bude dobre. Už je dospelý, už potrebuje slobodu.“

Vedeli sme to, ale cítili sme sa ako rodičia, ktorým dieťa odchádza do sveta na skusy. Cestou v aute som mala pocit, že nad nami lieta drak. Nemala som odvahu vykloniť hlavu z okna. Trmácajúce auto vo mne vytriasalo všetku bolesť sveta. Bolo mi na vracanie.

„Zastav!“, skríkla som. Tomáš poslúchol a ja som vystúpila. Rozplakala som sa. Musela som to dať von. Chytila som sa najbližšieho stromu zdravou rukou. Tom vypol motor. Nebolo sa kam ponáhľať, už sme nemali žiadne náhle povinnosti. Naplo ma. Vyvrátila som rannú kávu do trávy a trošku sa mi uľavilo. Tom mi podal vreckovku.

„Už je ti lepšie?“, spýtal sa so strachom v očiach.

„Ďakujem, áno. Môžeme ísť.“

Opäť sme nastúpili a auto sa pohlo.

„Ešte dnes vrátime náklaďák, hore budeme jazdiť na maminom džípe.“, napadlo ma.

Ak nám ho požičia, tak hej. To je dobrý nápad.“ Tomovi sa myšlienka pozdávala. Predsa je toto vozidlo hlučné a nepohodlné, dráčika už voziť nebudeme.

Doma sme presadli do džípa, sprevádzaní Atosom sme sa vybrali do Vajnor pre mäso. Naložené auto sme vyviezli naspäť za Jozefom.

Ako náhle sme zastali a vystúpili, drak s rachotom pristál vedľa nás. Krásny lesný tvor. Nechal sa hladkať, kým Tom vyvliekol prepravky s mäsom. Očami sa ma pýtal, či ešte niekedy prídem.

„To vieš, že prídem a napokon, môžeš kedykoľvek prísť aj ty, večer, keď bude tma, pristaneš na dvore, budem ťa čakať každý večer, dobre, maličký?“, šepkala som mu s nádejou, že to pochopí a prekvapí nás.

„Poď, Vieri, zajtra sa opäť prídeme pozrieť, či je všetko v poriadku, dobre?“, súril Tom.

„Hm..“, zahundrala som.

Tentokrát som už cestu domov zvládla bez zastávky. Zrazu sme nevedeli, čo máme robiť. Tomáš sa motal po dvore a hádzal Atosovi loptičku, ja som sedela v kresle s boľavým ramenom, mama bola zavretá v ateliéri, jedine babka sa vrtela v kuchyni. Televízor stále išiel. Dávali nejakú kreslenú rozprávku. Modrí Šmolkovia tam behali sem a tam, viečka sa mi zavreli a zaspala som.

Tomáš aj s Atosom zaspali asi tiež, lebo som ich našla pri mne, stúlených na sedačke, Tomáš z hlboka oddychoval so psíkom pri nohách.

Cítila som čudesné prázdno, žiadne povinnosti, naraz som nevedela, čo budeme robiť večer, zajtra a ďalšie dni. Všetko sa vráti do starých koľají, o dva dni začne škola, Tomáš asi pôjde domov. Teraz som nechcela, aby odišiel. Na druhej strane som sa tešila na spolužiakov, praštenú Marushku, fotenie, na možnosť ísť do kina, do mesta, robiť všetko to, čo som mala celé leto také vzdialené.

„Co s načatým večerom?“, spýtal sa Tom, sediac na sedačke.

„Netuším.“, povedala som po pravde.

„Pôjdeme k našim, otec by ti mohol previazať rameno a skontrolovať, či je všetko v poriadku. „Idem im zavolať.“

„Dobre“, súhlasila som. Znelo to rozumne.

Pani Strnisková nás vo dverách privítala, vyobjímala, s Atosom sa tešila zo stretnutia. Atos začal behať po dome ako šialený, bláznil sa na koberci v obývačke a stále sa dožadoval pozornosti Ivany a doktora. Zdalo sa, že aj Tomáš je rád, že je doma. Napokon, je to prirodzené, to nečakané a náhle spojenie nás dvoch bolo predsa len prirýchle. Aspoň na dnešnú dobu. Začala som sa zmierovať s tým, že sa Tomáš vráti domov, a na leto budeme spomínať ako na filmový príbeh. Ktovie, možno si už drak splnil povinnosti a nič zlé sa neprihodí.

Pán Strnisko ma zaviedol do pracovne, posadil na stoličku a odviazal rameno. Zelené stehy svietili pod lampou.

„Dobré to je, žiadny zápal, opäť to zľahka zaviažem, zajtra prídeš znova na preväz, dobre?“

„Dobre a treba to stále mať v závese?“, nedalo mi.

„Treba, Vierka, lebo aj keď ťa to prestane už bolieť, nedáš si pozor a roztrhne sa ti nejaký steh.“

„Ja si dám pozor!“, oponovala som.

„Nemyslel som to tak, dohodneme sa, v závese do zajtra, potom preväz, ale keď pôjdeš do školy, bolo by bezpečnejšie mať ruku v šatke, aj v doprave budú k tebe ohľaduplnejší. Takto do teba hocikto môže vraziť, zbytočne budú problémy, keď bude ruka viditeľne v závese, ľudia si skôr všimnú a dajú pozor.“

No, má pravdu, ale viem si predstaviť tie otázky, zvedavosť, a určite nepôjdem do školy električkou. Ale to som mu nepovedala, samozrejme.

Pán Strnisko vytiahol cigarety a išiel si zapáliť na terasu.

„Otec, ty si začal fajčiť?“, zaujímal sa Tomáš.

„Nefajčil som dvadsať rokov, Tomi, ale nezvládol som to, čo sa dialo okolo teba, bol som nervózny, s mamou sme sa hádali, hádzal som vinu na ňu, kým som neprišiel na to, že ste mi neklamali.“, priznal sa nám.

„A obaja ste sa zmenili, dozreli ste, pôsobíte staršie, zrelšie a zodpovednejšie. Tomáš, kedy sa vraciaš domov?“

Na moment nastalo ticho. Padla tá otázka, ktorú sme sa báli riešiť.

„Neviem, otec, Vierka pozajtra nastupuje do školy, ja mám tiež ešte nejaké vybavovačky, uvidím.“, zahral to do autu Tom. Vždy bol veľmi taktný, ale tiež si sám nie je istý, čo má spraviť. Je iné, keď sa frajeri, ktorí spolu žijú a rozídu sa, odsťahujú, ale my sa nerozchádzame. Snáď.

Večer doma sme sa vyhýbali jeden druhému. Ja som sa bála, že odíde, aj som sa bála, že zostane, Tomáš sa bál odísť, no, nálada pod psa. Niečo buchlo na dvore. Ticho, ale to buchnutie nám bolo všetkým známe. Atos sa s brechotom rozbehol k dverám. Jasné, náš dráčik. Ťažko sme ho rozoznali v tej tme, ale potom si oči privykli a mohli sme to veľké stvorenie pohladiť. Chvíľu sa nám tešil, potom zafuňal a zamával krídlami. Vír, ktorý spôsobil, rozfúkal zopár žltnúcich listov. Zmizol tak nenápadne, ako prišiel. Jeho návšteva nám rozprúdila život v žilách. Dobrodružstvo ešte nekončí.

„Vieri, keď nastúpiš do školy, vrátim sa domov, lebo každý budeme potrebovať k štúdiu svoj kľud, ale ak budeš chcieť a mama s babkou budú súhlasiť, víkendy by som tu bol rád.“, rozhodne vyhlásil Tomáš hlasom, ktorý prezrádzal, že opäť má istotu v tom, čo robí. Potešilo ma to. Múdre rozhodnutie.

„To vieš, že ťa tu rady uvidíme.“, povedala mama, „Veď si už náš.“

Tomáš sa zasmial. Návštevou draka sa dostal večer do príjemnej atmosféry. Vedeli sme, čo spravíme druhý deň. Pôjdeme do lesov, akoby sa nič nestalo, budeme draka navštevovať, potom on nás a budeme stále spolu. Dokým neukončí misiu a neopustí Karpaty. A možno ani žiadna misia nebude, možno je tu preto, aby obohatil náš život a život Račanov. Aby sme si uvedomili, že máme prírodu chrániť a nie ničiť, že si nemáme dať zlikvidovať vinohrady výstavbou, ale zachovať ten zelený romantický vzhľad tejto časti hlavného mesta.

Mama s babkou nás zavolali k večeri. Stôl bol slávnostne prestretý, na stole trónila fľaša sektu a sviečky.

„Fúha!“, zvolal Tomáš.“Dámy, niekto oslavuje a ja som si to nevšimol?“

„Všetci oslavujeme, Tomáško.“, podotkla mama. „Oslavujeme, že ste si úlohy splnili. Ty, ako ochranca, Vierka, ako Tvorkyňa a my, ako Zasvätení. A že je na čase si potykať, veď si náš.“

„Ja som Hana“ povedala babka a pozdvihla pohár v ruke. „Vitaj v rodine.“

„A ja som Andrea“, povedala mama. Obe si štrngli s Tomášom a objali ho.

Večera bola uvoľnená a príjemná. Všetci sme sa rozprávali, smiali sme sa na zážitkoch s drakom, na tom, ako to všetko začalo, ako sme zvládali starostlivosť, ako sme si pekne delili povinnosti a ja som bola hrdá na to, akú mám mamu a babku.

„Zabudla som vám povedať“, ozvala sa babka, „že volala Janka. Vraj tam bola opäť tá stará dáma, ktorá aj minulý rok skúpila podstatnú časť našich najdrahších kúskov v predajni, teraz vykúpila všetky Vierkine fotografie a opäť všetky drahé kúsky z porcelánu. Vlastne nám zachránila obchod, lebo som už uvažovala o zatvorení predajne. Je kríza, ľudia málo kupujú, všetko viazlo.“

„Takže dvojnásobné oslavy!“, zvýskla mama. „Zajtra sadám k počítaču a objednávam nový tovar. Vieri, je na čase dať porobiť nejaké nové obrázky.“

„A ty začni maľovať“, upozornila babka mamu, „lebo aj tvoje obrazy skúpila“

Mama sa zatvárila prekvapene do očí sa jej vliali slzy dojatia. „Toľko šťastia naraz, otvorím ešte jednu fľašu!“

Tomáš sa snažil odstrániť zátku, ale šumivé víno ho predbehlo a vydalo riadnu ranu.

„Vravela som, chcelo ísť ku mne.“, skonštatovala mama.

Bublinky nám rýchlo udreli do hlavy. Aj do nôh a do jazyka. Prerozprávali by sme hoci aj celú noc. S Tomášom sme sa dotackali do mojej izby, a po dlhej dobe sme si začali užívať jeden druhého. Pomaly, nenáhlivo ma láskal, opatrne bozkával zranenú ruku, nežne povyzliekal blúzku a zvyšok oblečenia. Vrhla som sa na neho, nedbajúc bolesti v ramene, ako hladná tigrica. Nad ránom sme zaspali, unavení a šťastní.

Tak smädná som sa ešte nikdy nezobudila. V ústach som mala ako po výbuchu, sucho mi zvieralo hrdlo. Vbehla som do kúpeľne a pila rovno z kohútika. To bola dobrota. Za mnou stál v rade Tomáš. Akonáhle som dopila, zohol sa a pustil si vodu na smädné pery.

„No, vidíš, starý, je ti treba chlastať?“, spýtala som sa ho.

„Je, lebo si bola včera ako diablica. Pripitučká a zvodná.“

„Ja som slušná dáma!“, ohradila som sa.

„Tak toto, čo si včera predviedla, to slušné dámy nerobia!“

„Ja? Ty si ma s niekým mýliš?!“, nedala som sa.

„Aha, prepáč, asi sa mi to snívalo. Nedáš si pohárik šumivého?“, zarýpol Tom.

„Uf, nedám, stále sa mi to točí.“

„Čo sa ti točí?“

„Ty sa nejako točíš, posteľ sa točí, zase som smädná... ja už nebudem piť!“

„Vidíš, aký ťažký život majú alkoholici. Veď to sú vlastne chudáci.“, upozornil ma.

„Sú, odteraz budem každého ľutovať.“, skonštatovala som. „Potrebujem sa prejsť po vonku, ideš so mnou?“

„Idem, ale až po hrnci kávy!“

Vonku bolo chladno, Atos sa prechádzal pri nás, hrozno sa vo viničoch nalievalo a zrelo, fúkal osviežujúci vietor. Prechádzka mi vyvetrala hlavu. Podchvíľou som pozerala na oblohu v nádeji, že zbadám aspoň kúsok prítomnosti draka.

„Nebuď taká netrpezlivá, poobede pôjdeme na chvíľu za ním a potom na preväz a večer do kina.“

„Do kina? A čo dávajú?“

„To je úplne jedno, veď niečo si vyberieme, dobre?“

Tento program sa mi pozdával. A ráno ma čakala škola. Bola som ako nedočkavá prváčka. Opäť do školy, opäť do detstva.

Na obed sme toho veľa nezjedli, v podstate navarené bolo od večera a obaja sme mali ešte trochu rozhojdané žalúdky.

Doktor Strnisko si prezrel moje rameno: „No, je to v poriadku, na jazvu si zvykneš!“

„Zvyknem, ale len čo sa bude dať, dám si tam vytetovať draka!“, povedala som a Tomáš pobavene zdvihol obočie.

„To nemyslíš vážne!“

„A prečo nie? Čo je lepšie, jazva, na ktorú sa ma budú zvedavci vypytovať alebo pekná kerka?“

Tomáš sa zasmial: „Ja budem mať devu maľovanú...“

„Nechajme to teraz tak, uvidíme, ako sa to bude celé vyvíjať, dobre? Ďakujeme, teraz už musíme ísť. Pozrieme si nejaký pekný gýčový príbeh, kúpime pár veselých tričiek a potrebujem nové lodičky do školy!“, zadala som príkaz.

„Viera!“, zagánil na mňa doktor. „Tú ruku do závesu, jasné! Tomáš,“ otočil sa na syna. „Dozri na ňu, prosím ťa.“

Tom mi uviazal šatku do slušivého závesu. Vyzerala som ako hypochonder.

V nákupnom centre som šatku ocenila. Všade plno ľudí bezohľadne sa tlačiacich. Mamičky s deťmi nakupujúce školské potreby. Slečny prehrabávajúce výpredajový tovar. Mne sa podarilo obohatiť nohy o hriešne červené lodičky, k nim slušivé tričko rovnakej farby a podobnú červenú aj na Tomášovej polokošeli s golierikom. Po krátkom dohadovaní sme dali prednosť romantickému príbehu pred akčnou naháňačkou plnou násilia. Spoločne sme nadávali na nekultúrnych barbarov, čo nevydržia necelé dve hodiny jesť a chrúmali tam svoje popcorny, sŕkali kolu. Toto by mali zakázať. Dosť na tom, že sú nákupné centrá otvorené aj vo sviatok.

Večer sa spustil prudký dážď a výrazne sa ochladilo. V srdci som cítila smútok osamelého tvora. Bolo mi smutno za Zafírom. Dokým som nezačula známe buchnutie na dvore. Obliekla som si plášť do dažďa, na nohy navliekla gumáky. Tomáš už spal, a asi aj mama s babkou. Zafír otočil ku mne svoje zelené oči. Nebola v nich našťastie výčitka, iba radosť zo stretnutia. Nemusela som mu nič hovoriť. Oprela som sa zdravým ramenom o jeho veľkú hlavu, dychom ma ohrieval, kvapky dažďa sa od neho odrážali a zmáčali moju tvár aj ruky. Pomaly som sa upokojovala a viečka sa mi privierali. Cítila som, že už teraz zaspím. Aj drak to cítil. Opatrne poodstúpil, roztiahol krídla a vzniesol sa do vlhka.

Osušila som sa a natiahla vedľa Tomáša. Zobudilo ma až nepríjemné škriekanie budíka. Je čas ísť do školy. Celkom sa teším. Začal sa pravidelný ranný zhon. Káva, nachystať desiatu, kúpeľňa, obliecť, kúpeľňa, odhryznúť si z Tomášom nachystaného pečiva, kabelku a koženú bundu, keby pršalo. Až v aute som si spomenula na ruku a na to, že nemám ísť autom. Ocitla som sa v typickej bratislavskej zápche. Slabý dážď klopkal na kapotu, stierače sa mi občas mihli pred očami a z rádia znela preberajúca ranná šou. Rameno krútením volantu pekelne štípalo.

Zaparkovala som pred betónovou zátarasou, kde bol hlúčik postávajúcich fajčiarov, spleť rôznorodých bytostí v extravagantnom oblečení. Tak veľmi mi chýbali! Marushka, Dorota, Miška, opálené a usmiate. Martin s Viktorom v nových teniskách, Johny s vyholenou hlavou.

„Nič sa nepýtaj, prehral som stávku!“, upozornil ma, keď sme sa všetci objímali.

„Veď ja nič, len, že si taký iný..“, zahundrala som. Až teraz som si uvedomila, že má vlastne peknú tvár, ktorú roky ukrýval pod hrivou dlhých vlasov.

„A konečne sa ukázal aj Marek!“, zvýskla Miška a mne sa zovrel žalúdok. Určite si všetci všimli, ako som nápadne zbledla. Oprela som sa o zátarasu a bolo mi na odpadnutie. Bola som bezbranná. Jediné, čo ma napadlo, že si snáď medzi toľkými ľuďmi nedovolí žiadny útok.

„Vieri, čo ti je? Bol celé leto v Amerike u príbuzných, jeho otec tam vraj zostal. Páni, ten sa ale má! Žiť si sám, bez zbytočnej buzerácie rodičov!“, dodala obdivne.

Marekova majestátna postava sa k nám pomaly blížila. Hady na jeho hlave na mňa zlovestne syčali a premietali mi v mysli udalosti z leta. Krvou postriekané šaty, smrteľne zranený drak, telo bez hlavy. Roztriasla som sa. Ďaleko odo mňa v Račianskych lesoch sa triasol Zafír. Boli sme bytostne prepojení. Zúfalo mával krídlami, ale nedokázal mi pomôcť...

Marushka veselo štebotala o letných zážitkoch, ale nevládala som ju vnímať. Marek takmer bezstarostne zamával a všetci mu odkývali späť. Pristúpil po veselom „Čaute, banda!“ ku mne. Sedela som ako zrastená s betónom. Nevedela som, či neomdliem alebo sa rozplačem.

„Čo je ti, Vierka?“, spýtal sa a ja som k nemu zdvihla zrak, aby som mu videla do medových očí. Boli čisté a láskavé, ospravedlňovali sa, zračili sa v nich obavy. Bol to ten Marek, ktorého som poznala predtým.

„Prepáč ja... veľmi ma bolí rameno...“, zakoktala som.

„Čo máš s ramenom?“, spýtala sa Miška skôr, než Marek.

„Ale... pred dvomi dňami nás chcel vykradnúť v noci zlodej a ja som ho prichytila. Porezal ma, mám to zošité.“, nastalo ticho a ja som spýtavo pozrela opäť Marekovi do tváre. Pery sa mu zovreli zlosťou a v očiach zablyslo.

„A teraz ma ospravedlňte, musím zavolať Tomášovi.“, vstala som, aby som sa mohla vzdialiť.

„Áno, miláčik, si v poriadku? Všimol som si, že si išla autom.“, zamrmlal rozospato Tom.

„Som v poriadku, ale je tu Marek!“, vyhŕkla som na neho. V telefóne nastalo ticho.

„Dobre, Vieri, nezostávaj ani na chvíľu sama, požičiam si auto a prinesiem ti zbraň, dobre?“

„Ponáhľaj sa..“, ale už mi zložil.

Votrela som sa medzi Viktora a Marushku, Marek s ostatnými kráčal za mnou. Jeho pohľad ma priam pálil v mozgu. Pitval mi myšlienky, telo ma neposlúchalo a chvelo sa. Veľmi som sa snažila zachovať pokoj, ale aj počas úvodnej uvítacej hodiny som sa ešte triasla, dokým mi nepípol mobil. Tom ma čaká na vrátnici. Trošku mi odľahlo.. Akonáhle sa skončila hodina, zbehla som dolu schodmi. Našťastie ma Marek neprenasledoval. Bavil sa so spolužiakmi, akoby sa nič nebolo stalo.

Na prízemí som do Tomáša priam vrazila. Tíšil ma v náručí.

„Babka pre teba objednala špeciálne korzety, prídu ťa domov premerať poobede, už sú rozšité.“

„Aké korzety?“

„Sám neviem, vraj z pevnej kože a s oceľovými výstuhami, myslí to dobre, Vieri, veď uvidíme. Tíško, všetko bude v poriadku.“

Cítila som, ako jeho pokoj prechádza do mňa. Dýchala som zhlboka jeho vôňu.

„Poď do kúta.“, prikázal mi. Našťastie vstupná hala nie je veľmi presvetlená, takže sme skôr vyzerali ako nerozluční milenci, než ako ozbrojení zločinci. Pištoľ som kontrolovať nemusela, to urobil doma Okatý. Nadvihla som si tričko a zbraň zasunula do nohavíc. Presne tak, ako som to videla v detektívkach.

„Nebude ťa tlačiť?“, spýtal sa Tom.

„To nevadí, aspoň budem vedieť, že ju mám.“

„Dobre, Vieri, idem na nákup do hypermarketu, dám si tam aj raňajky. Zavolaj mi, kedy budete končiť, budem tu.“

„Ďakujem“, zašepkala som a dala som mu pusu. Nečakala som na výťah a vyšla som hore schodmi. Môj strach bol neopodstatnený. V podstate si ma už Marek nevšímal, len občas sa naše pohľady stretli, ale v jeho očiach sa nedalo vyčítať nič. Ani nenávisť, ani ľútosť. Boli prázdne.

Vyučovanie v prvý deň bolo len také symbolické a netrvalo dlho. Základné inštrukcie a strašenie maturitami.

Keď som s dievčatami vyšla zo školy, čakal tam Tomáš a všetky si ho dychtivo obzerali. Tomáš ich na zoznámenie vystískal a tie sa tomu smiali. Marek sa von neponáhľal, akoby vedel, že tam bude Tomáš. Nastúpila som do svojho auta, Tomáš do maminho. Nechal ma ísť pred sebou.

Domov som prišla len o pár sekúnd skôr. Hneď som sa mu začala ňúrať v kufri, lebo som bola hladná.

„Nemala si desiatu?“, bránil mi Tom.

„Mala, ale nevládala som ju zjesť, tak sa mi stiahol žalúdok.“, priznala som sa. Tomáško povykladal nákup, ja som mu výnimočne nepomohla. Stále kvôli ruke.

Mama s babkou na nás netrpezlivo čakali, lebo potrebovali auto.

V kuchyni ma Tom posadil a rýchlosťou blesku vyčaroval výbornú čerstvú bagetu plnú zeleniny a ľahkej šunky. S chuťou som sa zahryzla.

„A..ujem..“, zamrmlala som s plnými ústami. To malo znamenať ďakujem.

„Dobrú chuť, hladoška.“, zasmial sa Tom a vôňa kávy naplnila dom. Opäť som si uvedomila, ako mám tento dom rada, ako je tu príjemne. Atos sedel pri mojich nohách a vytrvalo ma hypnotizoval, kým som mu neodlomila kúsok z bagety.

Po obede prišla Marcela s veľkou taškou. Marcela je mamina kamarátka, vysoká šarmantná veselá blondína s modrými očami. Poznajú sa už od detstva a mama jej natoľko verila, že jej farbisto vykreslila situáciu.

„Teda, mládežníci, ja sa na vás hnevám!“, zahlásila hneď v chodbe.

„Prečo?“, nedalo mi.

„Že ste predo mnou tajili niečo také úžasné, ako je drak! To nebolo od vás pekné! Tak by som ho veľmi chcela vidieť.“, povzdychla si .

„Ak chceš, môžeme ísť rovno za ním.“, navrhol Tom a ja som mu prikývla.

„Vážne? To by bolo úžasné!“, zvýskla nadšním a začala vybaľovať bsah tašky. Predo mnou sa objavili čierne korzety, zošpendlené, ale aj tak úžasné. Jeden som vzala do rúk. Výrobok bol pevný s prešívanými oceľovými lištami. Ruky síce neochráni, ale aspoň zadrží slabšiu ranu mečom.

„Marcelka, vedela som, že si krajčírka, ale že dokážeš robiť aj takéto zázraky, som netušila.“, vzdychla som úžasom.

„Díky, veľa vecí o mne ešte nevieš.“, zasmiala sa, „Ale ako toto vysvetlíš v škole? Predsa len to nie je obvyklý kúsok odevu a už vôbec nie vhodný do školy“

„U nás sa to stratí, tam si nerobia z oblečenia ťažkú hlavu. Je to škola umelcov, doriadených rôznym spôsobom.“, upokojila som ju.

Korzety mi sedeli takmer presne, zapínali sa hrubým zipsom vpredu.

„Tak poďme, aby som to do večera došila.“, zavelila Marcela a začala sa obúvať do lodičiek. To ma rozosmialo.

„Marcelka, ale nemáme tu mamin džíp, budeme musieť kus vyšliapať peši, kým ho nájdeme, prinesiem ti moje tenisky.“, zastavila som ju a vytiahla som zo skrine na topánky jedny z tenisiek.

„Trošku veľké, ale to nevadí.“, zahundrala si a vystrela sa.

Tomáš si sadol za volant, na okno sme položili povolenie na vjazd do lesoparku a mlčky sme sa viezli. Teda, my s Tomášom mlčky, Marcele sa celý čas ústa nezavreli. Okrem toho, že sa na nás stále hnevala, kvôli dráčikovi, tak sme sa dozvedeli, že Janka, jej dcére, ktorá žije vo Viedni s manželom, čaká dieťatko, že jej manžel, Juraj, skrachoval a hľadá si prácu.....

Dostatočne informovaní sme odstavili auto a kráčali peši, ale ďaleko sme ísť nemuseli, keď sme zacítili náhly závan a známy dopad draka. Marcela sa strhla a otáčala sa za zvukom. Ja som sa hneď pohla k nemu, moje vycvičené oko ho neprehliadlo a objala som ho. Vtom sa Zafír zafarbil na červeno od môjho trička a Marcela onemela úžasom.

„Neverím... ja neverím vlastným očiam. To je neskutočné! Ako z rozprávky!“, zašepkala.

„Môžem sa ho dotknúť?“, žiadala. Prikývli sme naraz.

Neboj sa, krásavec, len ťa chcem pohladiť, aspoň raz v živote.“, prihovárala sa k drakovi. Ten trpezlivo čakal na jej blížiacu sa ruku. Dotýkala sa jeho hlavy, krku, všade, kam dočiahla.

„Úžasné, fantastické! Ty si taký krásny! Ja ťa milujem!“, postupne ma odstrčila a pritisla sa k drakovi. Zafír zareagoval a zmenil farbu na zelenkavú. Marcela zvýskla ako malé dieťa, keď sa teší novej hračke.

Nechali sme ju, nech sa chvíľu z neho teší. Celý čas mu niečo šepkala a Zafír ju trpezlivo počúval.

„Čo si to tam šepkáte?“, bol zvedavý Tom.

„To je naše tajomstvo.“, zatvárila sa záhadne Marcela a znovu sa pritlačila k drakovi. „Toto je najkrajší zážitok v mojom živote. Teda, okrem narodenia Janky. Odkedy je dospelá, nič také silné som nezažila. Vierka, ty máš aj s Tomášom obrovské šťastie, chápeš to?“

„To je mi jasné, od začiatku mi to je jasné, Marcelka. Len mám strach z toho, čo príde.“, priznala som sa.

„Všetko bude v poriadku, Vieri. Nech sa stane, čo má byť, určite to dobre dopadne“, uisťovala nás.

Kým Marcela objímala nášho obra, vysoko v horách zadunel dupot obrovského démona. Lesná zver splašene utekala, potkýňajúc sa o popadané konáre a kmene stromov. Drobná mladá srnka nevládala preskočiť kmeň a ľahla si na zem. Obluda ju našťastie minula a narazila do kmeňa. Ten na mnohých miestach popraskal. Netvor zacúval, zafučal a rozbehol sa so sklonenou hlavou. Drevo pod nárazom zaplakalo. Dupot ubezpečil zranenú srnku, že tentokrát ju nebezpečenstvo minulo.

Drak sa náhle vzoprel, Marcela sa zľakla a uskočila. Mne sa rozbúchalo srdce. Nie smrteľným nebezpečenstvom, ale takým zvláštnym. Kývla som Zafírovi a ten vzlietol k oblohe a splynul v diaľke.

„To čo bolo?“, spýtala sa užasnutá a bledá Marcela.

„Vierka a drak sú prepojení. Obaja cítia spoločné nebezpečenstvo, ťažko sa to vysvetľuje, ale Vierka ti to asi lepšie podá.“, povedal Tom a otočil sa na mňa.

„No, keď som v nebezpečenstve ja, cíti to on a naopak. Teraz nie je ohrozený, len niečo začul, čo my nie a zrejme sa tam ponáhľa. Počkať...“, zahĺbila som sa do pocitov. Bolo to čudné. Veľký hnev a nádych smrti. Nerozumela som tomu, zrazu úľava. Ako keď odstrániš nepriateľa. Nie odstrašíš, keď ho zabiješ! Zafír niekoho alebo niečo zabil.

„Vierka, tak čo je?“, naliehal Tomáš. Nevedela som, čo mu mám povedať. Že je Zafír vrah? Tomu neverím!

„Niečo odplašil, teraz je pokojný. Iste to nebolo nič vážne.“, zaklamala som.

„Chvalabohu!“, vydýchla Marcela, „Decká, musíme ísť, mám prácu.“, zavelila.

Cestou domov už toľko nerozprávala. Najskôr si v mysli dávala dohromady dnešný zážitok. Životný zážitok. Znovu som si uvedomila výnimočnosť nášho bytia. Každý na tejto zemi máme svoje poslanie. Aj ten najobyčajnejší človiečik na zemeguli si plní svoj život, svoje určenie.