Dráca - Démoni z hôr, 6. kapitola

Skĺbiť starostlivosť o Zafíra sa nám zatiaľ darilo, hoci to nie vždy bolo ľahké. Tomáš trávil u nás maximum času, je začiatok júna a zajtra ho čakajú ústne skúšky. Obdivujem jeho pokoj a rozvahu, ja by som sa klepala od trémy a strachu, asi by som ani nespala. Vodieva aj Atosa, ktorý si Zafíra nesmierne obľúbil, akoby chápal, že ide o výnimočného priateľa a preháňal sa s ním po dvore. Boli dosť výrazné horúčavy a oba zvery si spravili z nášho okrasného jazierka kúpalisko. Mama si občas chytí hlavu, sem tam vyšmarí do kompostu nejakú vyšklbnutú vodnú rastlinku, ale potom sa na oboch díva s nesmiernou nehou.

Dnes prišli prvýkrát k nám Polákovci. Nič netušili, mama ich zavolala na kávu a obaja zostali stáť na dvore ako prikovaní. Práve Atos z jazierka vyskočil a Zafír skočil. Ujo Polák sa ani nepohol od úžasu, teta pristúpila bližšie, jej zrak už dobre neslúžil, či nemá náhodou halucinácie. Obaja mlčali.

Zafír zbadal nové obete a vybehol z vody ako strela, mávajúc malými krídelkami prskal okolo seba kvapky vody a tie sa v slnečnom jase menili na zlaté perly. Na moment som aj ja zostala stáť. Ten obraz bol nádherný. S jasotom otvoril papuľku plnú drobných ostrých zúbkov, čo by sa nezasvätenému mohlo zdať ako útok. Magda na chvíľu stuhla hrôzou, aký bol presvedčivý, ale potom jej všetko v hlave došlo a s úľavou si vydýchla. Ani ujo Polák nebol schopný zatiaľ prehovoriť, tak mama vyhlásila, že ide uvariť tú kávu. Ja som jej išla pomôcť a nechala som Zasvätených, nech si sami utriedia myšlienky. Babka bola v predajni a Tomáš bol na tréningu, aby si oživil svoje bojové umenie Aikido, posilnil svoje telo, lebo ani nevieme, nakoľko budeme musieť draka chrániť.

Netuším, čo sa vonku zatiaľ dialo, ale keď sme vyšli von aj s hostinou, hnali sa ku nám všetci štyria: ujo s Magdou, Zafír s Atosom, v tom sa otvorila bránka a vošiel aj Tomáš. Krásna rodinná pohoda, babička príde neskôr. Opäť ma premkol pocit nesmierneho šťastia a pohody. Túžila som po tom, aby tento moment bol nekonečný. Polákovci sa rozhovorili, samozrejme boli prekvapení, ale nie nevedomí a ich starý Račiansky rod bol nesmierne spoľahlivý. Sľúbili nám, že zatiaľ neoslovia ostatných Zasvätených, ešte nám dajú trochu času, kým je Zafír maličký. Porastie rýchlo, tak si chceme tieto okamihy vychutnať. Medzitým sa k nám pridala aj babička. Teta Magda, mama a ja pôjdeme zajtra po obede na vychádzku za Tiborom na Biely Kríž, obzrieť okolie. Magda Tibora pozná a zdá sa jej vhodným adeptom na Zasväteného. No a potom nás bude čakať ďalšia úloha a to, zoznámiť so situáciou Tomášových rodičov. A to bude dosť ťažké, z toho mám už teraz strach.

Polákovci pôjdu v pondelok založiť účet do banky na konto ktorého budú Zasvätení prispievať na stravu draka. Keby sme draka prestali kŕmiť, mohol by začať loviť v lesoch divinu a na hospodárstvach zvieratá a to by bolo nepríjemné. Ľudia by hneď začali predátora prenasledovať. Ujo Karol mal dobrý nápad, priviezť na dvor aj iné zvieratá okrem Atosa, aby sa dráčik s nimi hral, ale aby pochopil, že to sa neje, neloví a nezabíja. Pri predstave, že nám tu bude koza obhrýzať kvety, babička rázne zaprotestovala a hneď volala kamarátke, či nevie o nejakom poníkovi. Napokon sme dostali ponuku na kúpu poníka, ktorá bola celkom výhodná. Starý poník, ktorý roky brázdil Európu s cirkusom a už nevládal voziť deti. Bol unavený. Tak nám ho aj privezú až domov. Teším sa na neho.

Je slnečná sobota, dráčika sme nakŕmili, strážiť ho prišiel Tomáš a my s mamou sme sa vybrali pre Magdu a potom na túru do Račianskych lesov. Počasie bolo nádherné, po ceste množstvo turistov, ktorí si vychutnávali voľný deň prechádzkou v prírode. Les štebotal svojimi krásnymi zvukmi, z úcty k šedinám tety Magdy sme kráčali pomaly a po ceste. Občas som sa zastavila zachytiť tú krásu objektívom. Všetko žiarilo farbami, voňalo takmer letom, ranné slnko ešte nebolo veľmi agresívne a vzduch bol pretkaný lístím a lesnými kvetmi. Zriedka prešlo auto, ale dosť často sme sa uhýbali rútiacim sa cyklistom dolu svahom. Tento druh adrenalínu mi nie je veľmi po srsti, lebo rýchlosť poniektorých dosahovala až nebezpečnú hranicu. Na aute v rýchlosti zabrzdím, ale neviem si predstaviť, keby mi na bicykli niečo vbehlo do cesty. Nemajú šancu niečo také ubrzdiť.

Upokojujúca zeleň stromov a divokej trávy ma napĺňala radosťou, sem tam bolo počuť naliehavé klopkanie ďatla, spravujúceho pokazené súčiastky stromov, vtáčiky spievali svoje piesne lásky a zakladali si hniezda. S malými, ale častými prestávkami sme po dvoch hodinách mordovania sa a prehovárania Magdy, aby to nevzdávala, dostali na Biely Kríž. Lúka bola priam posiata cyklistami, odpočívajúcimi a hodujúcimi, poobliekanými v priliehavých rôznofarebných odevoch , bicykle voľne položené pri sebe na trávniku, družne debatovali medzi sebou. Ten pohľad bol úžasný. Vyzerali ako veselé živé kvety v tráve.

Pred maringotkou bol hlúčik ďalších farebných športovcov, kupujúcich si čerstvo navarený guláš z diviaka. Vôňa sa šírila zarovno s vôňou lesa a tá kombinácia bola neodolateľná. Postavili sme sa do radu aj s mamou, teta Magda zmučene sadla na voľný peň a prisahala, že už ju nepostavíme.

Posilnené gulášom a kofolou sme sa vybrali kúsok nad lúku, do domu Tibora. Tento nás prijal prívetivo. Večne mladistvo pôsobiaci chlap bez jediného vlasu na hlave. Pomaly sme mu vysvetlili, teda hlavne mama, čo sa stalo a že potrebujeme pomoc. Sedel mĺkvo a ja som mala chvíľami pocit, že nám neverí, ale po čase sa spýtal, či sa môže na ten zázrak prísť pozrieť.

„Ja som ako dieťa niečo podobné počul, ale bral som to ako bájky, no, ako vidím, mal som počúvať lepšie. Rád vám pomôžem, len som si nie istý, či práve moja usadlosť je ten správny úkryt. Hlbšie v lesoch, nad Veľkou Baňou, býva môj starý kamarát, tu je to dosť navštevované a veľký drak by neušiel pozornosti.“, skonštatoval.

Po dohode s ním sme ho vzali so sebou domov. Teda lepšie povedané, na veľkú radosť Magdy, nás Tibor domov priviezol na svojom aute, čo som využila a dala som zabaliť guláš aj na domov.

Tibor sa na Zafíra pozeral s veľkým záujmom. Aj ho hladkal, aby sa uistil, či je skutočný a živý a nie nejaký Japonský výtvor. Rozlúčil sa s nami s tým, že nám určite dá vedieť, či bude možné vytvoriť domov drakovi u Jozefa na Veľkej Bani. Odchádzal stále neveriac tomu, že sa to skutočne deje. O Nesmrteľných sme mu nehovorili. Nezasvätení nemusia všetko vedieť, človek je tvor slabý a mohol by túžiť po večnom živote.

Večer som si aj ja skúšala predstavovať večný život, ale potom som si uvedomila, že vidieť, ako mi zomierajú tí, ktorých milujem, moje deti a ja zostávam, to je fakt horšie, ako zostať obyčajným človekom. Zničujúca predstava.

V mailoch som si našla opakovanú prosbu o stretnutie. Miloško, Dianin brat, naliehal na rozhovor. Chvíľu mi vŕtalo v hlave, že prečo, ale potom som mu napísala, že mu zavolám ráno a dohodneme sa. Miloška mám rada a nemôže za svoju sestru. Aj tak som zvedavá, ako Diana žije. Usínala som so spomienkami na spoločne prežité roky a opäť mi tiekli slzy smútku nad tým, ako naše priateľstvo pokazila. A bolo mi jasné, že Diana nie je dostatočne zodpovedný človek, aby sa mohla dozvedieť o Zafírovi. Ten zatiaľ pekne spal u mamy v spálni.

S Milošom som sa stretla podvečer, keď boli mama aj s babkou doma a venovali sa Zafírovi. Tomáš sa išiel domov vyspať. Ráno mu ešte zavolám zopár povzbudzujúcich slov, aby mal krajší štart do dňa.

Miloško ma čakal na ulici pred bránou. Zdal sa mi mužnejší a krajší od kedy som ho videla. Bez rozpakov ma vystískal a ja som sa tešila, že ho opäť vidím.

„Vierka, ako si opeknela, tak si mi chýbala!“, jačal na celé kolo. Prechádzali sme sa v ten teplý podvečer veľmi dlho a porozprávali sme sa, ako ešte nikdy. Napokon, ešte som nemala veľmi veľa možností sa s Milošom rozprávať takto osamote. Diana by sa so mnou chcela opäť veľmi priateliť, je sama a je veľmi smutná, tak som mu vysvetlila, že ja mám už svoj život a je na čase, aby aj ona opäť začala žiť ten svoj, aby mohla dozrieť v ženu. Miloš bol veľmi chápavý, ba zdalo sa, že je ďaleko zrelší, ako jeho sestra. Odprevadil ma ku bránke, na rozlúčku som mu dala priateľský bozk na líce s tým, že sa mu niekedy ozvem. Aj keď viem, že som klamala, pretože budem mať najbližších pár mesiacov iný program, iné poslanie.

Tomáškovi som ráno v telefóne vyznala lásku, opatrila som Zafíra, ktorý sa ňúral po kuchyni a ktorý mi priam rástol pred očami a pobrala som sa do školy. Známky mám už takmer uzatvorené, takže sa už veľmi neučím, na výlet so spolužiakmi tiež nepôjdem, aj keď mi je to ľúto, ale v tomto prípade nemám inú možnosť.

„Vierka, ty sa na mňa hneváš?“, otočila som sa na oslovenie. K známemu hlasu patrila aj dôverne známa tvár Mareka, ktorú lemovali plavé hady dredov.

„A prečo si to myslíš?“, dala som mu protiotázku.

„Vyhýbaš sa mi a zdáš sa mi akási ustarostená,“ povedal Marek.

„Babka bola chorá, tak som mala trošku viac starostí a práce,“ zaklamala som mu.

„Vierka, môžem ťa niekam pozvať, napríklad do kina?“

„Marek, to znie ako rande a dobre vieš, že ja mám srdiečko obsadené“, upozornila som ho.

„Ja viem, len to skúšam a budem stále skúšať,“ priznal s ľútosťou. „Vieš, že si moje najobľúbenejšie dievča na svete, tak sa na mňa nehnevaj.“

„Na teba sa nedá hnevať, Marek, aj ty si môj najobľúbenejší dredový chlapec,“ odvetila som. Trošku sme sa porozprávali o bežných školských problémoch, popreberali sme očakávané hodnotenie na vysvedčení a poohovárali vyučujúcich.

Prišla mi sms od Tomáša, maturity spravil na jednotku, som na neho hrdá. Zafír nám rastie ako z vody. Dnes som neodolala a urobila som s ním zopár záberov, ktoré som uložila hneď na cédečko a vymazala z počítača a aj z fotoaparátu. Nosič som dobre uschovala, možno pre budúce generácie, ktovie, čo sa bude diať...

Tomáš prišiel poobede k nám, vybrali sme sa prebehnúť Zafíra a Atosa do vinohradov za našou záhradou. Všetko bolo zelené a zakvitnuté, ešte nepresahoval výškou vinič, tak sa bežným očiam strácal. Zdiaľky to vyzeralo, že sa tam Atos naháňa sám. Podchvíľou sa snažil dráčik použiť svoje krídla, ale nie sú dosť silné, aby udržali jeho vykŕmené telo, tak padal na papuľku, ale skúšal to znova a znova. Je to veľmi usilovný chlapec. Na naše šťastie sme nikoho nestretli, len zvieratá vyplašili bažanty ukrývajúce sa v kríkoch . V tom je výhoda mať so sebou Atosa, ktorý by nám štekotom ohlásil neželanú spoločnosť.

Po príchode domov sme našli na dvore poníka spásajúceho babičkine záhony. Atos sa rozštekal a rozbehol k poníkovi. Jasný príkaz Tomáša ho zastavil a po príkaze: „Fuj to!“, bolo psíkovi jasné, že nesmie koníka naháňať. Ten si ale z neho nerobil vôbec nič a nenechal sa vyrušovať pri večeri. Zafír sa blížil s vycerenou tlamou a hrôzostrašne mávajúc krídelkami chcel odstrašiť nepriateľa. Podišla som ku nemu a začala som ho hladkať. Pomaly som prešla k poníkovi a začala som hladkať jeho so slovami dobrý, dobrý. Zafír sa pozeral trošku nedôverčivo, trošku hladno. Mama medzitým priniesla dve misky pre Atosa a Zafíra, tak sa obaja vrhli na svoje porcie a na poníka na chvíľu zabudli.

Obzerala som si poníka, mal také veľké čokoládové očiská, nesmierne smutné a unavené. Nádherné oči pre môj fotoaparát. V ich odraze bolo vidieť všetko, čo sa na dvore odohrávalo.

„Neboj, tu ti bude dobre, my ťa ľúbime, tu na tebe nebude nikto jazdiť, tu si môžeš cupkať, kam chceš“, upokojovala som ho a on sa na mňa pozeral, akoby mi rozumel a veril.

„Moje skalky!“, zjačala babka s hrôzou v hlase nad spúšťou a aby to nebolo až také jednoduché, poník nadvihol chvost a poriadne sa vykadil. Ja som sa zachádzala od smiechu, Tomášovi až slzy tiekli a babke zrejme tiež, lebo sa schovala do domu, ale najskôr od ľútosti.

Ozvalo sa zvonenie na bránku. Išla som pozrieť, kto to ide, aby som mohla dať pokyn na ukrytie Zafíra. Pred bránkou stála Tomášova mama. Chvíľu som váhala, či draka schovať alebo nie, ale potom som si uvedomila, že raz sa to musí dozvedieť a teraz máme príležitosť. Otvorila som dvierka. Pani doktorka tam stála, v očiach nevypovedané otázky a obavy o svojho syna.

„Vierka, nehnevaj sa, že som prišla bez ohlásenia, ale Tomáš tu vraj trávi všetok čas a ja som ťa dlho nevidela, tak som sa prišla pozrieť, či je všetko v poriadku.!“, ospravedlňovala sa.

„Všetko je v poriadku, Tomáš je u nás, stala sa nám taká nečakaná vec, nie, nebojte sa, všetci sme zdraví, len nám osud zamiešal karty a ja som rada, že ste prišla.“

Hoci sa mi nezdalo, že by verila mojim úprimným slovám, vošla do dvora. Po dvore poskakovali Atos , poník sa pásol nerušene ďalej a Zafír zapíjal večeru z jazierka. Pozerala som na Tomášovu mamu.

„Ahoj, mami,“ veselo ju pozdravil syn, „Dobrý deň, pani doktorka,“ podávala jej ruku moja mama. Stále to vyzeralo tak, akoby bol Zafír len nejaká pijúca socha v záhrade.

„Hovorte mi Ivana, prosím,“ povedala Tomášova mama a v tom ju dráčik zbadal a rozbehol sa ku nej s tým svojím neopakovateľným veselým behom mláďaťa.

Ivana z hrôzy zjačala, poník zaerdžal a Atos si sadol na zadok. Tomáš hneď skočil k mame a tíšil ju, že je všetko v poriadku, že je to živé mláďatko a že má jedinečnú možnosť dráčika pohladiť. Všetci sme sa ju snažili upokojiť, posadili sme ju na stoličku a Zafír sa pozeral dosť prekvapene, že sa ho niekto bojí. Opäť zamával krídlami a vyceril papuľku, Tomášova mama opäť vykríkla a dráčik sa nesmierne tešil z novej hry. My sme sa snažili Ivane vysvetliť, aký je problém a že je drak vlastne náš ochranca, ale stále nás podozrievala z niečoho zlého, že je to len nejaká maketa, ale nakoľko od hrôzy nevládala chodiť, tak sme mali dosť času, kým sa upokojila a pomaly sme jej vysvetľovali, ako sme k drakovi prišli, povedali sme jej všetko, len časť o liečiteľstve sme pre istotu vynechali. Medzitým sa pridala aj babička, vyháňajúc poníka zo záhonu s Atosom a Zafírom za pätami.

„Toto je pre mňa veľmi ťažko pochopiteľné, je to také neskutočné, rozprávkové, že sa tomu nedá veriť, keby ste mi o tom len rozprávali a nevidela by som to, brala by som to ako zaujímavú fantáziu!“, priznala sa Tomášova mama, „Horšie bude vysvetliť to otcovi, Tomáško, on nás bude schopný zavrieť do blázinca!“, tvár mala bledú a vystrašenú, vlasy na sluchách spotené. Ešte vždy sa mierne chvela. Chytila som jej ruku do svojej. Cítila som zodpovednosť za ňu. V mojej ruke sa trochu uvoľnila, očividne jej môj dotyk pomohol.

„Spravíme to asi tak, že ho pozveme sem, prídeš aj s tatkom niektoré odpoludnie a hotovo, toto sa nedá vysvetľovať, to treba zažiť, aby tomu človek uveril, len dúfam, že ho otec nebude chcieť pitvať, aby sa pozrel na jeho orgány.“, uzavrel dilema Tom.

Kým sa zvečerilo, pani doktorka už aj dráčika pohladila a ten sa blažene usmieval pod jej láskavou rukou.

„Chápem, aké povinnosti ti z toho vyplývajú, ale aj tak sa mi nepáči, že by si mal vynechať štúdium a už teraz žiť s Vierkou, aj keď ju mám rada. Aspoň dúfam, že na tie prijímačky pôjdeš.“, povedala s obavami v hlase.

„Jasné, mami, že pôjdem, vieš, že bolo mojim snom študovať, ale ľudia stratia v živote viac, ako jeden rok štúdia. Pre mňa je toto teraz dôležitejšie, nedá sa s tým nič robiť, chcem draka chrániť a vychovať a potom, sľubujem, pôjdem do školy.“, prisahal Tomáš.

Tomáš išiel domov aj so svojou mamou, moja mama odišla na večeru so svojim priateľom a ja som osamela aj s babičkou. Zafír zaspal unavený z každodenných nových zážitkov a mne zostalo trochu času na poníka. Zašla som do veľkej garáže, kde bolo trocha nastlanej slamy, vedierko s vodou a v kadi nejaké otruby pre unaveného priateľa. Ten s vďakou prijímal moje chlácholivé slová, cez pootvorené okno smerom k vinohradom mu prúdil čerstvý severný vietor a zvuky prírody. Dokonalé miesto na odpočinok. Chvíľu som uvažovala, čo s poníkom, až Zafír dospeje, ale napadlo ma, že zbaviť sa ho a hľadať mu druhý domov by bola tá najnevďačnejšia vec na svete. Očividne putovania, kriku a neustáleho zhonu mal koník už v živote dosť. Čoskoro nám drak prerastie postieľku v dome a budeme ho musieť ukryť sem, na toto bezpečné miesto, ktoré mali mama s babkou vopred premyslené. Vysoký strop obrovskej garáže, podlhovasté okná takmer pod strechou, aby sem nemohli nazerať neželaní návštevníci, bezpečnostná brána z oboch strán, takže sa dá otvoriť aj východ priamo do vinohradov. Geniálne.

Večer mi ešte volal Tomáško. S mamou sa dohodli, že najbližšiu nedeľu otec nebude mať službu a pozveme ho na odpoludňajšiu kávu k nám, bez prípravy, lebo vysvetliť niečo také, ako je Zafír, dnešnému človeku jednoducho nejde, zvlášť nie lekárskej kapacite, ako je Tomov otec.

Zvyšok týždňa ubiehal pomaly, Tomáš striedal cvičenie s behom po vinohradoch, so mnou , Atosom a Zafírom v pätách. Prestali sme sa báť ľudí pohybujúcich sa v diaľke, lebo nemali veľa šancí drakovu prítomnosť, vďaka schopnostiam meniť farbu, zaregistrovať. Musel by to byť cielený pozorovateľ, ktorý by po ňom pátral.

Polákovci postupne začali zapĺňať Zafírov účet, aby sme mohli nakupovať dostatok jedla pre rýchlo rastúceho draka. Zdal sa mi každý deň väčší a väčší. Apetít mal neskutočný, mama mu občas hodila aj surové mäso pre prípad, že by si musel začať loviť sám jedlo, aby si organizmus trochu zvykol. A zrejme, keď bude veľký, už sa nebude dať to obrovské množstvo mäsa stále variť. Aspoň také rady sme našli v starých zažltnutých potrhaných knihách na povale. Boli poctivo uzamknuté v truhlici, písané v starej slovenčine a museli sme dlho rozmýšľať nad významom podaktorých slov. Boli bohato ilustrované, veľa strán chýbalo a po večeroch sme si z nich čítali príbehy o drakoch. Väčšine sme veľmi nerozumeli, ale pochopili sme jedno: drak príde vtedy, ak má Raču niečo alebo niekto ohrozovať. Priznám sa, že sa bojím. Myslím, že z toho máme obavy doma všetci, ale každá z nás svoj strach dusí v sebe a nechce znepokojovať ostatných. Tak o tom mlčíme a visí to nevypovedané vo vzduchu.

V nestrážených okamihoch som nešetrila fotoaparátom a snímala jeden obrázok za druhým. Večer som sa kochala jeho pôvabom pri napaľovaní a ukladaní obrázkov. Dávala som si veľký pozor, aby ani jeden nezostal ani v počítači, ani v aparáte. Nevieme, aký nepriateľ ohrozí tento kraj a draka musíme chrániť do vtedy, dokým sa nedokáže o seba postarať sám. Podľa všetkého narastie do dospelosti za necelý rok, bolo to ťažko odhadnúť, teraz má dva mesiace a už má štvornásobok váhy a veľkosti. Zdá sa mi, že aj krídla mu mocnejú a už sú takmer primerané k telu. Pazúriky vyzerajú dosť nebezpečne, ale zuby má ešte mliečne, teda aspoň predpokladám, že má mliečne zuby a vypadnú mu, ako  všetkým zubatým tvorom.

Koža mu zhrubla a už teraz by ňou asi neprešla bežná lekárska ihla. Okrem krku. Ten je jeho najslabším článkom. Je jemný a ohybný, priam akoby bol bez kostí. Tak môže ohýbať hlavu a rýchlo sledovať všetko okolo seba. Výhoda, aj nevýhoda. Podľa príbehov práve krk stínali Nesmrteľní. To bol ich spôsob popravy draka, aby na nich prešla dračia sila, aby mohli byť postriekaní dračou krvou a stali sa Nesmrteľnými. A Nesmrteľného môže o život pripraviť opäť len Nesmrteľný. Bežný človek nemá šancu, ani keby ho rozporcoval na malé kúsky. Mňa hneď napadol mlynček na mäso. Také krvavé jatky. Uvedomila som si, že poslednou dobou nepozerám televízor a vôbec mi nechýba. Zažívam svoj vlastný príbeh plný zvláštnych záhad, mystiky a fantázie. A lásky. Aj keď sme na samotné radovánky s Tomášom už nemali takmer čas, ani súkromie, len malé okamihy medzi povinnosťami. Tak akosi to zrejme funguje v manželstve pri starostlivosti o deti. My dieťa nemáme, ale máme draka a vôbec netuším, čo nás ešte čaká.

Magda nás navštívila a oznámila nám, že dračie konto rastie, pomaly, ale iste sa dozvedajú Zasvätení o prítomnosti draka, ale zatiaľ sme v anonymite, aj keď na ňu tlačia, aby prezradila, kde sa drak nachádza, ale na druhej strane chápu, že ešte nie sme pripravení na ich návštevy a že drak nie je cirkusová atrakcia.

Zafír plne pochopil, že poník nie je na jedenie, tak ako Atos, koníček zvieratá prijal za priateľov a začal sa zapájať do podvečerných vychádzok do vinohradov. Len raz sme stretli prechádzajúcich sa ľudí, ale našťastie bol Zafír dosť ďaleko aj so psom, tak iba pohladili poníka a išli svojou cestou.

Leto ukázalo svoju silu a slniečko hrialo ako o dušu. Jazierko sme museli pravidelne dopúšťať čerstvou vodou takmer každý deň. Z pôvodných okrasných rastlín v ňom už nebolo ani stopy a na dvore sa zachovalo iba zopár odolávajúcich kríkov a ovocné stromy s malými plodmi. Višne s divokou červenou farbou sa nalievali do krásy, marhuľa bola posiata zelenými nepravidelnými guľami, ktoré strácali zelenú farbu a menili sa na pekné marhule. Aj jabĺk bude dosť. Zafír rástol každý deň a ja som ho takmer denne fotila, hoci sa mi zdalo, že jeho chameleónske schopnosti sú čím ďalej, tým dokonalejšie a pri záberoch z diaľky ho bolo slabo rozoznať od pozadia. Dokázal sa skvele prispôsobovať okoliu, už nie jednoliatou farbou, ale aj postupným tieňovaním. Tento záhadný tvor bol skutočný ochranca s maskovaním.

Mäso sme nakupovali vždy inde, aby sme nevzbudzovali pozornosť u miestnych ľudí. Babička začala cestovať aj do iných miest a obcí. Skutočne sme mali so Zafírom plné ruky práce, ale on sa nám odmeňoval učenlivosťou a oddanou láskou. Jeho apetít bol nekonečný, až som mala pocit, že sa asi nikdy nenaučí lietať, že to ťažké telo do vzduchu nevzlietne, ale aj to príroda vyriešila a krídla mu začali rásť rýchlejšie. Bol nádherný, neskutočný, rozprávkový.

V škole sa akosi už ani neviem zapájať do bežných starostí mojich spolužiakov a priateľky si ma doberajú, že som zaľúbená a nemám na nikoho čas.

„Vierka, nepreháňaj to. Mala by si sa venovať aj svojim záľubám, nielen frajerovi!“, zapárala Jana, také nepekné káčatko, ktoré bývalo u príbuzných, lebo nie je z mesta a mala by to ďaleko. Tí ju držia nakrátko, aby sa vo veľkom meste „nepokazila“.

„Jani, nie je to tak ako si myslíš. Len babička je chorá, musím jej viac pomáhať aj v obchode, aj doma,“ použila som nacvičenú lož. Aj Marek občas dobiedza a pozýva ma na rozlúčku so školou pred prázdninami.

„Vierka, Vieročka, možno ťa celé leto neuvidím, mohla by si mi venovať chvíľu čas,“ neodbytne nástojil na oslavách, trejúc si tvár o moje vlasy.

„Si voňavá, neodolateľná, ale neboj sa! Ani sa ťa nedotknem, pokiaľ sama nebudeš chcieť,“ šepkal mi do ucha.

Zrejme budem musieť ísť, aby u nich nevzniklo nejaké podozrenie. Aspoň sa na chvíľu odreagujem. Tak som im účasť prisľúbila. Tomáš s tým tiež súhlasil, aj naši doma. Nebolo by dobré sa úplne uzavrieť, jeden večer to bezo mňa prežijú. A ďalší víkend mám fotiť svadbu, to sa nedá odvolať a peniaze tiež potrebujeme. Program mám teda riadne nabitý!

V noci sa mi už o drakoch nesníva. Asi preto, že už svojho mám. Ktovie, či je ešte niekto na svete, kto má podobný osud, či je ešte nejaké miesto na Zemi, kde žijú draci, ale to sa tak ľahko nedozviem.

Prišla nedeľa a s ňou aj deň D, keď ku nám má prísť Tomášov otec. Od rána sme všetky pociťovali nervozitu spojenú so vzrušením. Na jednej strane bude zábavné pozorovať, aký bude šokovaný z draka, na druhej som mala hrôzu z toho, ako prijme túto skutočnosť. Doktor Strnisko je moderný človek, uznávajúci moderné trendy, ani k alternatívnym metódam liečenia nie je naklonený, uznáva len klasickú medicínu. A zrazu bude hodený do sveta fantázie, neskutočna. Nebude to mať ľahké ani on, ani my.

Zvieratá boli vypustené na dvore, dozerala na nich babka a my sme s mamou ešte stále upratovali a chystali pohostenie, aby bolo všetko dokonalé.

„Nemám nachystať aj babičkin tlakomer?“, spýtala sa mama a ja som zachytila v jej hlase náznak veselosti spojený s iróniou.

„No, nebolo by od veci, vy starší ľudia ste náchylní k infarktom,“ hlesla som a mama po mne šmarila prachovku. Tej som sa šikovne vyhla a okolo mňa sa rozvíril kúdoľ prachu.

„A teraz si to, moja milá, pekne poutieraj!“, prikázala som mame, ale pre istotu som išla pre ten tlakomer a uložila som ho do zásuvky v kuchyni. Jeden nikdy nevie, čo taký drak môže s ľuďmi narobiť. Vonku, v tieni stromov bolo príjemne, Zafír ležal v jazierku a poník snoril medzi skalkami po mladej trávičke. Pofukoval vietor, tak som obrus na stole zaťažila pohármi a taniermi s prikrytými koláčikmi. V dome bolo horúco, v tieni stromov na dvore bolo prijateľne. Všetky tri sme si sadli ku stolu a na moment nastalo ticho. Každá rozjímala nad svojim problémom, mama mala rozjasnené oči, akoby myslela na lásku, babičke sa z tváre črtala únava s obavami.

Do letného ticha zabzučal zvonček a nastal okamih pravdy. Ja som sa mykla, vlastne sme nadskočili všetky tri. Aj Zafír zavetril nozdrami, zamával krídlami a naklonil hlavu nabok. Otvorila som bránku. Pán Strnisko sa na mňa pozeral trošku nedôverčivo a nahnevane. Očividne už o mne nemal najlepšie mienenie. Napriek tomu prijal moju ruku na privítanie. Cítila som sa previnilo a zaliala ma červeň. Je to osobnosť, so svojim synom mal jasné plány a podvedome cítil, že ja mu ich mením. Bolo mi z toho zle. Otočila som sa k Tomášovej mame a tá ma objala. Hneď sa mi trochu uľavilo. Tomáško mi dal letmý bozk na líce a vošiel do dvora. Vlastne ako prvý tam so šťastným štekotom vpálil Atos, za ním sa pobrali hostia. Atos vrtiac chvostom na všetky strany hľadal svojho dračieho priateľa, keď ho zočil, lebo sa pohol, tak sa rozbehli k sebe, obaja roztvorené papuľky a každý mávajúc niečím iným, Atos chvostíkom a Zafír krídlami. Doktor Strnisko tú scénu ticho pozoroval. Nedal na sebe znať žiadne emócie, žiadny pocit, ani údiv, ani strach. Všetci sme s napätím čakali na jeho reakciu.

Keď Atos takmer vbehol do drakovho náručia a začali okolo seba tancovať, Tomov otec zamrmlal:

„Tak je to teda. No, mládeži, čakal som niečo horšie.“, a pousmial sa na syna. Všetci sme si v tej chvíli vydýchli.

Pán Strnisko sa zoznámil s mamou a babičkou, pohladil poníka, ktorý prišiel skontrolovať, či nemáme na stole nejakú pochúťku pre neho a so záujmom sa pozeral na Zafíra, ktorý sa mu občas strácal s pozadím. Na nič sa nepýtal, trpezlivo čakal, až sa ozveme my.

„Pán doktor, ja mám pocit, že vás drak nevyviedol z miery. Viete niečo o jeho histórii alebo ste o drakoch niekedy niečo počuli?“, nedalo mi.

„Nie, Vierka, keď som sem išiel, tak som už cítil, že ukrývate nejaké tajomstvo, skôr ma napadlo, že si v tom, že čakáš dieťa a tá predstava sa mi nepáčila, takže keď som zbadal toho dráčika, spadol mi kameň zo srdca. Predsa len ste ešte mladí na dieťa, ešte by ste mali študovať, vidieť svet, aj keď na druhej strane, keby sa to stalo, aj tak by sme vám pomohli, ale boli by sme z toho všetci nervózni. Takto tu ukrývate nejakú záhadnú bytosť, hračku, takže sa nič nedeje a nikto nie sme ohrození.“, odpovedal. „A vlastne to je aký druh zvera, je to vôbec živé?“

„Je to živé,“ uistila ho mama. „je to až veľmi živé a je to ešte mladé. On nám ešte narastie!“

„To nemyslíte vážne!“, začudoval sa, „Ja som si myslel, že je to niečo ako leguán, len to má krídla.

„Nie, nie je to leguán, ani nijaký iný plaz. Je to drak. Z mäsa a kostí!“, snažila sa ho presvedčiť mama. V jeho očiach bol údiv dobre namiešaný s nedôverou. Mama začala rozprávať. Opatrne zo seba súkala vetu po vete, zvažovala slová a doktor ju počúval bez prerušovania, hoci sa zdalo, že by ju najradšej umlčal, ale dobrá výchova mu v tom bráni. Mama porozprávala o tom, ako to bolo v minulosti, o tom, ako nám je súdené s Tomášom draka vychovať a chrániť a ako máme strach z toho, pred čím nás má chrániť drak. Povedala mu aj o Nesmrteľných a tým sa nedôvera v jeho očiach znásobila. Keď dorozprávala, nastalo na moment ticho.

„No, väčšie stupidity som ešte nepočul. Z úcty k vám, dámy, sa k tomu radšej nebudem vyjadrovať. To akože teraz chcete, aby sa sem Tomáš presťahoval? Aby som uveril, že po svete behajú nejakí Nesmrteľní? Ak patríte k nejakej sekte, tak na vás pošlem právnikov! Teraz to nebudem riešiť, to, čo ste mi povedali, si nechám pre seba, zdá sa, že vám moja manželka na to skočila, dobre, Tomáš sa k vám teda nasťahuje, ale živiť ho nebudem!“, spustil rozhnevaný muž.

„Budem sem chodiť, budem vás sledovať a ak sa tu bude diať niečo nezákonné, niečo, čo mi bude proti srsti, máte na krku políciu!“, zakončil prejav, vstal a pobral sa preč. Pani Strnisková sa celá nešťastná rozbehla za ním v snahe ho zadržať. My ostatní sme zostali sedieť. Samozrejme, že sme si nepredstavovali, že to bude ľahké, ale aj tak nás to všetkých veľmi mrzelo.

Na oblohe sa zablyslo, po chvíli zahrmelo. Začal fúkať silný vietor a oblaky zakryli slnko. Pozbierali sme všetko zo stola, poskladali sme stoličky, zdá sa, že letná búrka na seba nenechá čakať. Spustil sa lejak. Zvieratá sa uchýlili do otvorenej garáže a ja som za nimi zavrela vráta, aby ich vietor nezničil. Jeho sila bola priam démonická. Počasie odrážalo pocity v nás. Búrka v mysli sa zmenila na skutočnú.

Večer bol dlhý, Tomáš odišiel domov rozhodnutý sa ešte s otcom porozprávať a začať si baliť veci. Nemal to ľahké, ale v tej chvíli sme to nemali ľahké nikto.

Pre mňa to bol opäť jeden z dlhých večerov, keď som nevedela zaspať, sedela som za počítačom, upravovala fotky, písala som si so smutným Tomášom.