Dráca - Démoni z hôr, 8. kapitola

 Mama s babkou sa vrhli do zavárania marhúľ, ktoré nám priniesli Zasvätení. Obe boli prácou tak zaujaté, motali sa v kuchyni, ventilátory vrčali na plné obrátky a vo vzduchu bolo cítiť dusno. Dusno napätia, horka a blížiacej sa búrky. Tomáš na dvore hadicou striekal na Zafíra a ja som sa pokúšala nafotiť odrážajúce sa kvapky vody od draka. Drak trpezlivo stál, zdvíhal krídla a mával nimi. Prskal vodu na celé okolie. Prekrásne momenty, ktoré sa už nedarilo riadne zachytiť mojím objektívom. Atos sa tiež hádzal pred hadicu s vodou. Len koník stál tíško opodiaľ, vďačný za trochu osvieženia a tichý v svojej unavenej starobe. Bolo na ňom vidieť, že už nevládze, ale stále sa na nás pozeral s nesmiernou nehou. Smutný obraz.

Boli sme aj s Tomášom mokrí, ale bolo tak horúco, že tá vlhkosť šiat bola príjemná. Rada nosievam šaty, voľné, nepriliehavé, poskytujúce slobodu pohybu. Obschli sme za malý okamih. Obloha začala potemnievať a pofukoval vietor.

„Poďme ešte s nimi do vinohradov, kým neprší. Teraz sa už dobre dýcha. Potrebujem sa prejsť.“, navrhol Tomáš.

„Tak poď, ty môj Ochranca,“ beťársky som na neho zažmurkala. Pískol na zvieratá, tie sa za nami nadšene hnali cez garáž. Len koník nie. Okatý ma chytil za ruku. Zvláštna atmosféra približujúceho dažďa, ktorý voňal vzduchom v nás vytvárala akúsi nostalgiu. Aspoň ja som pociťovala v srdci tlak až smútok a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Únava z nedostatočného spánku, tlak z počasia a smutný pohľad na poníka mi vytvárali v hrudi neprekonateľnú hrču a tá sa pýtala von. Nechcela som Tomáša trápiť s hystériou, tak som to držala v sebe a mala som pocit, že každú chvíľu prasknem.

Atos sa rozbehol pomedzi vinohrady, Zafír zvíril prach mávaním krídiel a dokonale splynul so vzduchom, poletujúc ponad naše hlavy. Obloha hrala zmesou farieb a tlak vzduchu sa blížil k prvým bleskom. Tie nedali na seba dlho čakať. Nad vežou Kamzíka sa ukážkovo zablyslo. Po pár sekundách v diaľke zaburácal hrom. Atos spustil o pár metrov za priekopou medzi viničom zúrivý brechot. S brechotom sa spustil aj ryk Zafíra. Znelo to ako zavytie raneného zvieraťa. Tomáš ma pustil a rozbehol sa smerom za hlasmi. Ja som sa rozbehla za ním. Už po pár krokoch som zbadala zmietajúceho draka v obrovskej sieti hrajúceho všetkými farbami. Z boku zvieraťa sa valila krv. Pred ním stál vysoký chlap s mečom v ruke. Atos skákal okolo neho, zúrivo ceriac pittbulie zubiská. Muž sa ho snažil zasiahnuť zbraňou, ale pes šikovne uskočil. Tomáš sa v behu zohol a vytrhol z vinohradu dlhú palicu. Aj tak som mala pocit, že oproti obrovskému chlapovi s mečom nemá žiadnu šancu. Chcela som na neho zakričať, ale z hrdla sa mi vydral len hlboký ston. Tomáš ani na sekundu nezaváhal a mužovi zozadu uštedril poriadnu ranu, ten sa zvalil na zem, ale meč z ruky nepustil. Pretočil sa a v mihu vymrštil svoje mohutné telo a hady plavých dredov sa rozpustili. V tom momente som ho spoznala. Marek. Zamrelo vo mne všetko. Mozog mi pracoval na milión obrátok a všetko začalo do seba zapadať.

„Marek, nie!“, skríkla som. Zároveň so mnou skríkol aj niekto iný. Otočila som sa a za mnou stál Marekov otec. Jeho úmysly boli viac ako zjavné. V jednej ruke zvieral meč a druhou sa ma snažil zachytiť. Atos sa mi rozbehol na pomoc. Tomáš blokoval Mareka palicou, pripravený chrániť draka. Zo Zafíra striekala krv a bezmocne sa zvíjal v sieti. Bol celý bordový ako jeho krv. Mne sa podarilo vyhnúť mocným rukám chlapa. Bolo na ňom vidieť, že je schopný čohokoľvek. Tiež sa zahnal po Atosovi, ale ten sa opäť vyhol ostrej čepeli. Pomaly sme vytvorili poloblúk vedľa zmietajúceho sa draka. Všetci sme nahlas dýchali, ako keď zvieratá na seba vrčia, prikrčení a odhodlaní kedykoľvek vyštartovať po tom druhom. Ja jediná som nemala v rukách nič, čo by mi pomohlo sa chrániť, čím by som mohla udrieť. Nič, len obrovské napätie a odhodlanie zabrániť bitke.

„Marek, toto je moja príležitosť. Ja som ju našiel, ja som starší, ja mám na draka morálne právo!“, vrčal starý. „To bola moja pasca, to je môj drak!“

Otočila som sa na Marekovho otca: „Ako môžete?! Pomohla som vášmu synovi a vy nás chcete teraz zabiť?“

„Áno, išiel som po drakovi, ty a tvoj priateľ ste sa nemali do toho miešať. Keď chceš zostať na žive, môžeš odísť!“, rozkázal mi.

„Ale viete, že neodídem. To je náš drak a my vám ho nedáme!“, povedala som rozhodne. Hladina adrenalínu v mojej krvi priam kypela a v kombinácii tlaku, aký som mala predtým vytvárala až nebezpečnú kombináciu. Aj keď som sa nikdy v živote nebila, nezápasila, v tej chvíli som pocítila nával nečakanej energie a bojovnosti. Tomáš sa na moment upokojil, ale pohotovostnú polohu so vztýčenou tyčou nezmenil.

„Vy môžete slobodne odísť, máte na to možnosť teraz, viac možností nedávam,“ precedil pomedzi zuby navonok pokojným hlasom starý. Tento tón jeho hlasu som dosiaľ nepočula. Bol jednoducho prikazujúci a bolo z neho cítiť, že je rozhodnutý tento boj vyhrať, že sa nezľakne. Presunula som svoju pozíciu o krok k Marekovmu otcovi: „ Odíďte a na všetko môžeme zabudnúť,“ povedala som. Potichu, ale rázne. Na moment nastalo okolo nás ticho. Každý si v hlave prepočítaval svoje možnosti. Moje boli mizivé, ale moje odhodlanie vyvažovalo nepripravenosť na boj. Tomášovi behali oči z otca na syna a späť. Sledoval každý ich pohyb, každé nadýchnutie. Za tým aj najdrobnejším pohybom čakal nový útok. Drak sa nedokázal vymaniť zo siete, oslabený veľkou ranou na boku. Už neryčal, len občas kývol pazúrom alebo krídlom. V jeho očiach bolo volanie o pomoc. Vedela som, že prišiel o obrovské množstvo krvi a už mu nezostáva veľa času. Nám nezostáva veľa času. Ak sa k nemu nedostanem a nezastavím krvácanie, drak zomrie a Marek sa stane Nesmrteľným. To nesmieme dopustiť, to sa nesmie stať.

Starý priskočil ku mne a priložil mi na krk meč. Držal ma silno, vedela som, že metať sa by nemalo žiadny význam. Zvláštne je, že som vôbec necítila strach. V tej chvíli som myslela len na svoje poslanie. Ochrániť draka. Len sa stalo nečakané. Marekovi v očiach zaiskrilo.

„Okamžite ju pusti!“ prikázal otcovi. „Rozdaj si to so mnou, ju nechaj na pokoji!“

Starý ma sotil do viniča. Na chvíľu som nevládala vstať. Atos si sadol ku mne a bolo vidieť, že je spokojný, keď som v bezpečí.

Otec a syn sa postavili proti sebe. Boli rovnako veľkí a rovnako mohutní. V  rovnakých póza držali meče. Zablyslo sa. Blesk sa akoby odrazil od mečov. Scéna bola priam desivá. Pár sekúnd napätého ticha prerušil hrom. V tom sa obaja do seba pustili. Ako divé zvery, keď sa ruvú o právo žiť. Ale oni mali možnosť žiť. Len ich mozog sa zatemnil vidinou večného života. Nekonečných radovánok.

Z oblohy začali padať krúpy. Slzy boha , ktorý sa prizeral tejto vojne medzi otcom a synom. Aj keď ich boj trval pár minút, mala som pocit, že je to celá večnosť. Meče rinčali do bubnovania ľadových gúľ, ktoré sa bolestivo rozbíjali na našich telách a hlavách. Pritúlila som Atosa k sebe, aby ho krupobitie veľmi nezasiahlo. Bolelo ma celé telo, hlavu som mala dobitú z tých úderov z neba, chrbát posiaty tvoriacimi sa modrinami. Zároveň sa výdatne ochladilo. Drak už len ležal a s pokorou prijímal svoju vyčerpanosť a blížiaci sa koniec. V tom sa vydrala celá moja hystéria na povrch. Kričala som neustále „Nie“ a slzy sa miešali s kvapkami dažďa.

Neviem, ako dlho som kričala, keď som zrazu na sebe zbadala krv. Nevedela som, čia je to krv, postriekaná som zodvihla hlavu hore, chvíľami si mysliac, že je po mne. Ale nič som necítila, okrem následkov krupobitia.. V tom sa ku mne zrútilo telo bez hlavy. Krv z tepien ma postriekala ešte viac. S hrôzou som vyskočila kričiac o dušu. O pár metrov ďalej ležala hlava porazeného. Marek stál víťazoslávne nad mŕtvym otcom. Pozrel sa na draka, ktorý sa nehýbal. Mysliac si, že je drak mŕtvy, posledný pohľad uprel na mňa. Vedela som, že mne neublíži. Nie len, že mi to sľúbil, ale aj preto, že mal pocit víťaza a už nepotreboval nikoho zabiť. Rozbehol sa preč, z kríkov vytiahol motorku a cestou zahodil meč.

Už nebol čas na hystériu. Skočila som k drakovi. Ešte pomaly dýchal. Priložila som svoje ruky na jeho obrovskú ranu a držala a modlila som sa, aby zostal na žive. Keď rana prestala krvácať, objala som to veľké zviera zabalené v sieti a snažila som sa mu dať čo najviac energie. Bála som sa ho pustiť. Neviem, ako dlho som bola k nemu pritúlená s Atosom pri svojich nohách. Čas už nehral rolu. Triasla som sa únavou a zimou, ale stále som mozog sústredila na ozdravovanie draka. Až ma Tomáš od neho odtiahol.

„Bude v poriadku, Vierka, neboj sa, už mu je lepšie. Pusti ma, nech ho oslobodím“, odsunul ma jemne a začal odrezávať sieť  mečom mŕtveho muža. Z diaľky bolo počuť prichádzajúci náklaďák. Najprv som sa zľakla, ale potom som spoznala naše vozidlo. Asi Tomáš zavolal pomoc. Za volantom sedela mama a trápila sa s riadením starého auta. Dážď zo mňa zmýval krv, ale stopy zostali. Ako na šatách, tak aj na duši. Triasla ma zimnica. Mama aj s babkou nám pomohli uvoľniť zranené zviera. Otvorili nákladný priestor a s nádejou sme čakali, či sa Zafír zozbiera.

„Poď, maličký, poď môj, musíš,“ hovorila som cez slzy. Tomáš sa ho snažil dvíhať a tlačiť. Zafír to vedel a zbieral v sebe posledné sily. S námahou sa dovliekol do auta a vyčerpane padol na dlážku. Atos vybehol za ním, ja som si sadla k nemu na špinavú a mokrú korbu. Aspoň sme boli v suchu. Tomáš s babkou vytiahli z auta lopaty a čakan. Pochopila som.

„Tomáš, choď s nimi domov, tam ťa potrebujú!“, zavelila babka. Sem prídu Zasvätení, my zlikvidujeme stopy.“

Tomáš vyčerpane klesol ku mne. Cesta pár metrov bola nekonečne dlhá. Bolel ma každý otras na poľnej ceste. Cítila som bolesť draka. Objímala som ho a šepkala upokojujúce slová. Neviem, koho som chcela upokojiť, skôr asi seba. Mala som pocit, že zomieram. Bolo mi zle, triasla ma zima a strach. Myslela som, že domov cestu neprežijem. Mala som v sebe celú dračiu bolesť.

Mama auto zaparkovala do dvora, presne pred garáž, aby mohol drak prejsť na svoje suché miesto. Pustili kúrenie, lebo sa nevedel ani on zohriať.

„Vierka, choď sa domov umyť a prezliecť do suchého!“, prikazoval mi Tomáš.

„Auto, veľké čierne auto! Tomino, on prišiel na veľkom džípe, to auto treba tiež nájsť a odstrániť, lebo ho nájdu!“, spomenula som si. Tomáš hneď telefonoval jednému zo Zasvätených.

„Je to v poriadku, Vierka. Starý mal vo vrecku kľúče, auto našli a odviezli ho preč aj s mŕtvolou. Stále pracujú na zahladení stôp, ale zvládnu to. Ty sa choď usušiť, ja tu počkám!“

Dala som si rýchlu horúcu sprchu, šaty som zabalila do vreca. Aj tých sa budem musieť zbaviť. Na jedlo som nemala ani pomyslenie. Len drakovi som zmixovala surové mäso so zeleninou na posilnenie. Zo skrine som vytiahla spacák a karimatku s rozhodnutím zostať pri Zafírovi.

Kým sa Tomáš prezliekal a umýval, zamkol nás v garáži a zapol alarm. Boli sme príliš vyčerpaní, aby sme sa vládali ubrániť novému útoku. Draka som vysušila uterákmi a pozakrývala dekami. Nervy sa mi pomaly upokojovali, ale stále som pociťovala triašku. Natiahla som na dlážku karimatku a šuchla som sa do spacáka vedľa spiaceho unaveného dráčika. Bol studený a v spánku sa strhával. Rana už nekrvácala, snáď sa zozbiera po vypití prichystaného kokteilu. Plne som si uvedomovala, že sme vo vojne. Až Marek zistí, že drak žije, určite sa pokúsi ho zabiť znova. Bola som na Tomáša hrdá, hrdá aj na Atosa, ktorý z plných síl bránil svojho veľkého priateľa. Ten sa uvelebil na mojich nohách, akoby ma chcel stále chrániť.

Prebudilo ma ticho a tma. Zľakla som sa. Prvé ma napadlo, že Zafír nedýcha. Ale, chvalabohu, spal úplne pokojne. Pravidelne plytko dýchal. Pri mne spal zababušený Tomáš. Jeho tvár už tak pokojná nebola. Vyzeral strhane a unavene. V mysli mi začalo všetko znova prebiehať. Tá hrôza večera, popravený chlap a Marek s mečom! Všetko začalo do seba zapadať. Preto ma Marekov otec oslovil! On ma vlastne sledoval. On chcel byť nesmrteľný, neváhal by ma aj zabiť. A pri tom ma požiadal o záchranu jeho syna! Syna, ktorý ho napokon bez milosti zabil! Kde sa v Marekovi vzala tá vražedná sila, tá schopnosť niekoho nemilosrdne zabiť?! Zabiť vlastného otca! A prečo? Pre pochybný osamelý život Nesmrteľného.

Dlhé minúty som sa snažila to celé pochopiť, dokým únava opäť nezvíťazila.

Nasledujúce dni boli v znamení strachu. Bála som sa opustiť domov, aby to nepriateľ nevyužil. Tomáš neodchádzal vôbec. Jeden zo Zasvätených nám priniesol zbrane. Od teraz budeme môcť chodiť von len ozbrojení. Nakoľko sme strieľať nemohli, tak si to ani nemôžme vyskúšať. No bolo to lepšie, ako nič. Zafír sa pomaly, ale iste uzdravoval. Kŕmila som ho mixovanými kokteilmi z čerstvého mäsa a zeleniny. Našu starostlivosť odmeňoval pohľadom plným lásky. Jeho krycia schopnosť sa obnovovala, len ho ešte prezrádzala jazva na boku. V počítači som zablokovala Marekovi prístup k mojim údajom. Hľadala som, či sa v správach niečo nedozviem, či nebudú po ňom pátrať, ale nič. Akoby sa po ňom zľahla zem. Nikto nepátral ani po ňom, ani po jeho otcovi. Akoby ani neexistovali. Ujo Karol sa aj bol pozrieť ku ich vile. Tá zívala prázdnotou, bez známok života. Napísala som spolužiakovi, že sa neviem dovolať Marekovi, či vie, čo je s ním. Miško mi odpísal, že Marek má byť celé leto niekde v zahraničí. Pripravoval sa dopredu na svoju neprítomnosť. Toto dokonalé zmiznutie mi naháňalo strach.

Asi po dvoch týždňoch Zafír zmocnel natoľko, že sme sa mohli vybrať von. Zasvätení nám vymenili auto za mladší model. Museli sme si nájsť iné miesto na venčenie. To bolo dosť zložité. Ba, priam náročné, lebo miesta bolo treba striedať. Tak sme už nikomu nehovorili, kam ideme. Sadli sme do auta a hľadali miesto bez svedkov, ozbrojení a pripravení sa brániť. Obozretnejší bol už aj Zafír. Akonáhle zacítil cudzieho človeka, ihneď vzlietol a stratil sa, kým človek nezmizol z dohľadu.

„Aj tak stále rozmýšľam, ako to mal ten tvoj Marek premyslené. Chytiť draka do siete, trpezlivo vyčkať na to, kedy pôjdeme von.“, dumal Tomáš.

„Nehovor, že môj Marek, hnevá ma to!“, ohradila som sa. „Nemohla som to tušiť!“

„Svedčí ti to, keď zúriš.“, zasmial sa Tom.

„Ale vážne, mrzí ma to.“

„Nemá ťa čo mrzieť, nemohla si to vedieť. Nemaj kvôli tomu výčitky. Teraz je o jedného adepta na Nesmrteľných menej. Ale ešte nikdy som nevidel nikoho zomrieť.“

„Ani ja, bolo to strašné,“ pritakala som. „Bojím sa, Tomi, bojím sa, čo bude ďalej. Doteraz som to brala ako hru, ale toto na hru nevyzerá. Toto je vojna. A ktovie, pred čím nás bude chrániť drak a či to zvládne..“

„Hm, neprejde deň, kedy by som na to nemyslel. A na otca. Ak by s nami zažil čo len jeden deň, možno by pochopil.“

„Stále ti nezdvíha telefón?“

Neodpovedal. Nemusel. Tvár má ustaranú, udalosťami posledných dní sme obaja predčasne dozreli. Svoju zodpovednosť sme si uvedomovali naplno. Už niet cesty späť. Svoju úlohu si musíme splniť, toto sa nedá odložiť ako školská úloha. Toto je skutočné.

V prvý augustový deň ráno prišiel vystrašený ujo Karol.

„Kde máte draka?“ spýtal sa hneď medzi dvermi.

„V garáži, prečo sa pýtate?“, zaujímal sa Tomáš a hnal sa za Karolom k Zafírovi. Atos sa v garáži rozštekal, keď počul cudzie kroky.

„Atos, dobrý psík, to sme my!“, zvolal Tom a odomkol bránu a zároveň vypol alarm. Zafír tam stál v celej svojej nádhere. Karolovi očividne odľahlo, ale len na chvíľu.

„A večer, kde bol večer?“

„Boli sme v lese, prečo?“, nedal sa Tom.

„Ráno našli roztrhaného a obžraného psa starého Kováča. Bol to veľký pes, mastif a toho nemohlo zabiť obyčajné zviera z lesa. Také šelmy tu ani nežijú!“ dodal prísne pán Polák.

„Ale Zafír nie je zabijak, bol s nami!“, presviedčal ho Tom.

„A ste si istí, že potom, čo sa stalo, nemohol drak zaútočiť?“

„Keby bol zaútočil, museli by sme počuť štekot brániaceho sa psa!“, pridala som sa na obranu. „A nič také sme nepočuli!“

„To je pravda, okolo nás bolo ticho, len zopár cyklistov prebehlo, inak kľud.“, prihral mi Tomáš.

„A večer, keď zavriete garáž, nemá sa ako dostať von?“, nedalo Karolovi.

„Ja vás sem zavriem a presvedčte sa sám!“, nahneval sa Tom.

Karol sa zvrtol a odišiel bez pozdravu. Pri nákupe v obchode som stretla zopár ľudí. Všetci rozprávali o roztrhanom psovi. A o tom, že policajti s lesníkmi pátrajú po neznámej šelme. Vzápätí sa u nás telefón nezastavil. Ľudia sa pýtali na draka a na súvis so psom. Snažili sme sa všetkých presvedčiť, že drak to nemohol byť. Až som pomaly sama začala pochybovať.

„Mama, čítala si niekedy v tých starých spisoch, že by drak zaútočil na psa bez príčiny?“, nedalo mi.

„V tých časoch ľudia psov tak nechovali ako teraz, preto o tom nebola zmienka, ale drak neloví pre zábavu, draci lovia iba pre jedlo, keď sú hladní a Zafír hladný nie je. Toto sa časom vysvetlí. Podľa mňa to musel byť iný silný túlavý pes!“, uzavrela túto otázku mama.

Keď sa senzácia okolo zabitého psa trochu upokojila v Rači sa rozbehli reči o tom, že Karpatami blúdi nejaký nosorožec. Väčšiu hlúposť som nepočula, preberali to aj v správach, ale žiadna zoologická záhrada, ani cirkus nehlásil stratu podobného zvieraťa a neviem si predstaviť, že by také niečo chovali doma. Podľa mňa to bude práve taký výmysel, ako lochnesská príšera. Veď keby som niečo také videla, tak to aj nafotím. Ale možno aj nie, možno by som bola rada, že som tomu ušla. Každopádne sa po lesných cestách začali častejšie prevážať policajné autá. Najvyšší čas presťahovať Zafíra do nového obydlia. Zasvätení nám vybavili dočasné povolenie na vjazd do lesoparku našim nákladným vozidlom a aj moje osobné auto dostalo podobnú nálepku.

Odvoz Zafíra sme podvedome odďaľovali. Stále mi nepripadal dosť vyspelý na samostatný život v lese. Bol ako hravý psík, mal rád svoju rodinu, mňa, Tomáša, mamu, babku, Atosa a aj poníka, s ktorými sa delil o spoločné lôžko. Neviem, čo s ním bude ak osamie. Ako sa s tým vysporiada. S týmito myšlienkami som sa jeden večer podelila s Tomášom.

„Ale je už príliš veľký.“, zhodnotil Tom sediac na mojej posteli. „Už sa v garáži tlačia a tá trocha pohybu, čo ho vyvezieme von, mu už nemôže stačiť.“

„Ja viem“, vzlykla som „ale veľmi som si na neho zvykla, je ako súčasť rodiny, mojej, našej rodiny, chápeš?“

Tomáš prikývol, chápal to.

Zafír bolo naše spoločné dieťa. Dieťa, čo sa nám vyskytlo náhle, ktoré sme vychovali a chránili. Dieťa, ktoré sa potrebuje osamostatniť, aby sa naučilo žiť svoj vlastný život, aby si mohlo plniť svoju úlohu tu na Zemi. Možno ťažkú úlohu, to netušíme, ale budeme mu musieť dopriať osobnú slobodu. Kŕmime ho už len raz za týždeň, niekedy aj dlhšie. Keď má hlad, je to na ňom vidieť. Všade snorí, ryje obrovskou papuľou v zemi, ako by si chcel niečo vyhrabať a tečú mu sliny. A vonku sa lenivo poneviera, chabo vzlietne, ako bez energie.

Končí sa leto, dni sa výrazne ochladili a už sme nemuseli zapínať klimatizáciu. Len okná, vysoko umiestnené v garáži sme nechali pootvorené, aby si nevydýchali vzduch.

„A kedy to spravíme?“, spýtala som sa.

„Čo?“, zareagoval Tomáš, ktorý akoby zabudol, o čom sme sa zhovárali. Mlčky sa pohrával s mobilom v rukách.

„Kedy ho odvezieme k Jozefovi do lesov?“

„Aha, prepáč, zamyslel som sa“, zahabkal , „Navrhujem v nedeľu podvečer.“

„Už túto nedeľu?“, zhíkla som.

„Áno, aby sme ešte tých pár dní, kým sa nezačne škola, mohli za ním chodiť.“

„Hm, to znie rozumne“, priznala som. „Tomi, mame si volal?“

„Volal, pozdravuje ťa.“

„A otec?“

„Nemám odvahu, dlho mi nedvíhal, a teraz už nemám odvahu. Akoby sa mi odcudzil“

„Ale do školy predsa nastúpiš, tak v čom je problém? A keď odvezieme Zafíra, môžeš sa vrátiť domov, ak chceš, ale môžeš aj zostať, je to na tebe. Nechcem ti radiť, ale otec by mal ešte Zafíra vidieť, než ho odvezieme, aby nám uveril!“

„Nechcel som ti to povedať, ale mama vravela, že už uveril. Vraj nás chodil špehovať, hoci je to pod jeho dôstojnosť.“

„Fakt? No teda! A kedy ti to povedala? A prečo ti teda otec nezavolá teraz, keď vie, že sme mu neklamali?“

„Včera a nezavolá, lebo je na to príliš hrdý“, zasmial sa Tom. „Ale máš pravdu, idem mu skúsiť cinknúť, ale idem von, dobre? Nechcem, aby si videla, ako koktám!“

Tomáš vzal telefón a vyšiel na dvor. Do tichého večera sa ozýval jeho hlas, trochu neistý a trasľavý, ale čím dlhšie hovoril, tým bol tón jeho hlasu pokojnejší, aj ja som bola spokojnejšia, lebo sa zrejme tomu otcovi konečne dovolal.

Hrejivý a tichý mužský bas ma uspal. Ukolísal svojim tempom, nežným šepotom ako keď matka ukolíše svoje dieťa.

Tlupa špinavých ozbrojencov sa predierala hustým krovím. Nehlučne, ako tí, čo sa skrývajú. Ich vyhladované tváre neveštili nič dobré. Chlap vpredu prudko zdvihol zovretú dlaň. Všetci znehybneli. Otočil sa na nich a jasne im naznačil, aby počkali na jeho znamenie. Chlap sa prikrčil a niečo pozoroval. Na lúke skackalo dievčatko v bielej košieľke a vyšívanej sukničke. Netušilo blízkosť hrdlorezov. Ale tí nevedeli, že ich pozoruje iný pár bdelých očí. Špinavec vyrazil z krovia. V tom vyrazil aj majiteľ tých skvelých očí. Drak strmhlav zletel dole a zvíril vzduch. Dopadol medzi dieťa a predátora. Chlap sa ani nestihol otočiť a už sa ocitol v papuli príšery z hôr. Zubiská sa bezpečne zahryzli do ramena, hlava zvera s obeťou sa zdvihla a zatriasla. Mŕtvy muž odletel za stromy a jeho tlupa sa dala na útek. Drak vedel, že by sa vrátili. Začal ich prenasledovať a systematicky lynčovať.

Zatiaľ v obci žena prestala miesiť cesto. Cítila drakov boj. Vybehla po točitom schodišti, ktoré pod ňou zavŕzgalo a začala zúrivo zvoniť. To bol signál pre všetkých v dedine. Každý sa ponáhľal do svojho úkrytu.

Keď prehistorický tvor zmárnil aj posledného nepriateľa, svoju pozornosť uprel na dievča. Pohľad mu nevýslovne znežnel, obrovskú krvavú papuľu si pritúlil k jej nohám. Malá princezná sa zachichotala a hlavu objala. Žena pocítila úľavu a dvakrát udrela do zvonca. Znamenie konca nebezpečenstva....

Cŕŕn, cŕŕn, vyzváňal telefón.

„Bože, kto to volá teraz v noci!“, mrmlal Tomáš šmátrajúc po stolíku. Lenže to nebol telefón. To bol alarm. Hučal na plné kolo.

„Zafír!“, zvrieskla som a utekala bosá von s bosým Tomášom v pätách. Z garáže sa valil dym z otvorených okien. V tom momente som zabudla číslo alarmu, ale Tomy si zachoval rozvahu a vyťukal ho. Brána sa vŕzgajúc otvorila. Ako prvý vybehol štekajúci Atos, za ním sa pretlačil chrčiaci Zafír, celý sivý. Dala som si ruku pred ústa a vbehla som do tmavej miestnosti. Bála som sa zažnúť, tak som jednou rukou šmátrala, kde by mohol byť poník. Našťastie pribehla mama s baterkou, ležal nehybne na zemi. Zúfalé sme ho ťahali von. Nevládal. Tomáš pátral po príčine dymu, ale oheň tam nebol. Na dlážke zbadal dve dymovnice.

„Hajzli!“, zrevala som a vybehla von. Tomáš po mojom boku. Pochopil, že sme ohrozený a chcel ísť domov pre pištoľ. Nestihol. Bránku preliezol mohutný chlap v čiernom. Nebolo možné rozoznať, kto to je. V ruke zvieral meč. Nevyzeralo to na Mareka, nemal jeho pohyby. Toto bol niekto neznámy. Vrhol sa k dusiacemu sa drakovi. Obaja s Tomášom sme skočili k nemu. Tom zareagoval logicky a zdrapol do rúk kovovú stoličku. Zahnal sa na útočníka, ale ten sa mrštne stoličke vyhol. Sekol mečom a ja som pocítila pálčivú bolesť v ramene. Ostrú bolesť. Padla som na kolená a chytila si rameno. Otočil sa proti Tomášovi, ale stolička ho zastavila a cinkla o kov. Babka vbehla do domu, zrejme pre zbraň. V tom niekto preskočil bránku. Prešvihol sa ticho a šikovne, ako niekto, kto to má nacvičené. Plavovlasý mládenec vytiahol revolver. Neznámy útočník na moment zastal, akoby si myslel, že mu niekto prišiel na pomoc. Z hrôzou v očiach som sa dívala na nového votrelca. Tomáš skočil ku mne a strhol ma viac k zemi a v tom zaznel výstrel. Tlmený, ako keď štekne pes. Zdvihla som oči spoza Tomášovho ramena. Na zemi ležal muž v čiernom. Plavovlasý muž sa díval na mňa. Na neho sa prekvapene pozerali babka s mamou. To mlčanie bolo zlovestné. Len Atos štekajúc dorážal na muža so zbraňou. Netušili sme, čo bude nasledovať.

„To nie je možné,“ zašepkala mama, „Janko?“

Mládenec sa zháčil, otočil a preskočil bránku tak ticho, ako prišiel. Aj Atos stíchol.

„Krvácaš, ukáž!“, zavelil Tom. Košieľku som mala špinavú od krvi, rameno ma bolelo.

„Vieš to zastaviť aj sebe?“, spýtal sa.

„Nie, bohužiaľ. Idem sa umyť, skúste vytiahnuť koníka!“, povedala som rozhodne.

Dotackala som sa do kúpeľne. Celá som sa triasla. Od strachu, aj od bolesti. Rana bola horšia, ako som si myslela. Mala dobrých dvanásť centimetrov a bola hlboká.

„To treba zašiť,“ podotkla mama, ktorá stála za mnou.

„Mami, kto to bol?“

„Kto...“

„Ten blonďák predsa!“, naliehala som.

„Ja...ja neviem“, zakoktala mama.

„Ale vieš! Oslovila si ho menom!“, nenechala som sa odbiť a pri tom som si priložila na rameno obväz. Krvácalo to stále a štípalo.

Mama dlho mlčala, pristúpila ku mne.

„Ukáž, zaviažem to a odveziem ťa na pohotovosť“, snažila sa zahovárať.

„A čo im poviem, že som sa porezala pri holení?! Tak kto to bol?!“, už som zvýšila hystericky hlas. Mama sa rozplakala.

„Vyzeral presne ako tvoj otec...“, šepkala a ja som na ňu neveriacky pozerala. „Ale to nie je možné, veď už musí mať viac rokov..“

Mlčali sme cestou do kuchyne. Potrebovala som pohár vody.

„Možno to bol jeho syn, môj brat.“, snažila som sa odľahčiť situáciu.

Vo dverách sa zjavil Tomáš. Rameno som mala vyložené na kuchynskom stole, prekliato bolelo.

„Poník to neprežil“, oznámil nám Tom smutným hlasom. Mlčali sme a Tom išiel opäť von. Bál sa, že sa ešte niekto objaví. Teraz sa aspoň obul. Šli sme za ním. Babka sedela na zemi vedľa poníka a plakala. Všetci sme plakali.

„Vieri, čo tvoja ruka?“, spýtal sa Tomi.

„Bolí“, zamrmlala som.

„Potrebuje to zašiť, je to hlboké.“, skonštatovala mama.

Tom si išiel pre telefón. Zavolal Polákovcom, čo sa stalo a že treba upratať stopy. Bolo na nich spoľahnutie. A potom volal otcovi.

Doktor Strnisko prišiel zarovno so skupinkou Zasvätených. Pozdravil, nič sa nepýtal a zavrel sa so mnou do obývačky. Porozsvecoval všetky možné svetlá, ale aj tak to bolo málo na zašívanie rany. Z brašne vytiahol príručnú lampu s ostrým modrým svetlom. Odvrátil som oči od lampy a pozorovala jeho tvár.

„Nehneváte sa na mňa?“, položila som mu túto jednoduchú otázku.

„Už nie, Vierka. Zo začiatku som ťa nenávidel, ale pochopil som, že za to nemôžeš.“ Natiahol do striekačky liek na umŕtvenie pokožky. Niekoľkokrát mi vpichol do ramena a ja som niekoľkokrát poskočila.

„Hm, je to čistý rez. Zrejme veľmi ostrým predmetom, ako britvou,“ poznamenal.

„Mečom.“ Oponovala som.

„Chvíľu počkáme, až to bude účinkovať.“ Oznámil mi a nechal mi ruku voľnú a vyloženú na stole. Bolesť v nej mierne ustupovala. Na dvore bolo počuť tiché pohyby a vravu.

„Pripravená? Teraz to už nebude bolieť.“, uistil ma. Neklamal. Šesť zelených stehov mi zdobilo ruku. Kým mi zaväzoval ranu, pozorovala som jeho sústredenú tvár. Toľko mal spoločných črtov so synom! Bol to pekný chlap, len povisnuté kútiky úst a ryha starostí na čele prezrádzala vek a životné skúsenosti.

„Kým sa vydáš, sa to zahojí“, ubezpečil ma presne tak, ako to robievala babička, keď sa mi niečo stalo. Zrejme obľúbený vtip staršej generácie.

„Ešte ti ruku pripevním šatkou do závesu, aby sa veľmi nehýbala.. každý pohyb ťa bude bolieť, musíš ju šetriť.“, povedal nemilosrdne. Aspoň, že ide o ľavú.

Prestala som sa chvieť. Kým ma doktor ošetroval, dvor bol uprataný. Mama dala odviezť aj poníka. Bolo nám ho veľmi ľúto. V garáži to stále trochu smrdelo.

„Vieri, ty budeš spať v dome, ja zostanem so Zafírom“, povedal rozhodne Tomáš. Boli štyri hodiny ráno a všetci sme boli veľmi unavení a rozrušení. Bolo mi jasné, že ja si neľahnem. Až prestane účinkovať anestetikum, bude to poriadne bolieť. Zvalila som sa do kresla v obývačke a pustila si televízor. Mama s babkou zmizli ako gáfor. Každá so svojimi obavami a myšlienkami. Ešte chvíľu si spolu šuškali v babkinej izbe. Vonku sa brieždilo, v telke išiel nejaký horový film. Pripadal mi slabý a bez fantázie. V hlave sa mi mleli obrazy noci, lesklý meč a mládenec s pištoľou. Snažila som si spomenúť na jeho tvár. Bola mi povedomá, jasné, že si hmatne pamätám. Tak mám asi brata. Staršieho brata, ktorý ma chráni. To nie je zlé. Vždy som chcela brata. Sestru nie, kradla by mi tričká, ale taký brat, to je super vec. Škoda, že sa neobjavil skôr. A škoda, že neviem, kde ho hľadať. Nemám ani číslo, nič, podľa čoho by som ho mohla nájsť. Tak takto nejako vyzeral môj otec. Musím uznať, že bol fešák. Mama má proste vkus.

A potom som myslela na koníka. Musel sa asi veľmi zľaknúť. Slzy sa mi začali liať dolu tvárou. Na obrazovke sa mihali postavy v nezmyselných a trápnych pózach. Bože!! Ako mohol toto niekto natočiť!

Keď som sa zobudila, televízor stále išiel. Zdalo sa mi, že spím večnosť, ale prešla len hodina. Rameno ma surovo bolelo. Vyhrabala som sa z kresla a išla si pohľadať niečo na utlmenie bolesti. Dobre klamú filmári v tých akčných filmoch, kde dobitý a krvavý hrdina bojuje ďalej, ako by sa nič nestalo. Alebo som ja precitlivelá? Netuším, ešte som nebola vážnejšie zranená, ani chorá, našťastie.